Penzión & Restaurant Mária
TOPlist

Leopoldovská vzbuda

Leopoldovská vzbura z pohľadu väzňa, ktorý ju zažil na vlastnej koži 1.3.1990

/ Článok z roku 1992 /

Uplynulo už 16 mesiacov od väzenskej vzbury v Leopoldove a dodnes nie sú uspokojivo vysvetlené príčiny, ktoré k tomuto radikálnemu protestu údajne všetkých väzňov viedli. Nakoľko som mal možnosť vidieť celú situáciu na vlastné oči, nedá mi, aby som sa k tomuto problému nevyjadril.

Úmyselne som si v tej dobe odkladal všetky komentáre z našich denníkov a časopisov. Niektoré z nich s celkou dávkou nenávisti opisovali leopoldovské udalosti. Množstvo dezinformácií, klamstiev, špiny a ja neviem, čoho ešte charakterizovalo počínanie odsúdených. Masovokomunikačným prostriedkom sa podarilo vyvolať vo verejnosti nenávistnú kampaň, neskôr však celé to divadlo pôsobilo rozpačito a ludia nevedeli, kde je pravda.


V marci 1990 bolo v Leopoldove približne 1200 väzňov. Podla komentára v časopise život, ale aj v niektorých denníkoch malo byt z tých 1200 väzňov 70 % vrahov, tých zvyšných 30 % mali tvoriť väzni odsúdení za veľké rozkrádacky, znásilnenia, lúpeže a iné násilné trestné činy. To bolo nehorázne klamstvo a každý si určite uvedomí, prečo bolo toto klamstvo šírené medzi verejnosťou. Podla môjho triezveho odhadu bolo v tej dobe v Leopoldove asi 50 až 60 % vrahov, ďalších 30 až 40 % bolo odsúdených za pokusy vrážd.

Väčšina z týchto ľudí bola prvýkrát vo výkone trestu, niektoré vraždy ani neboli vraždami a o mimoriadne problematických pokusoch vrážd sa nebudem radšej ani rozpisovať. Tých naozaj brutálnych, chladnokrvných vrahov mohlo byt v Leopoldove asi desať %. Tento paragraf z celkového poctu väzňov tvoril 8 až 10 %. Teda nie 70 %, ako si to úmyselne vymysleli niektorí novinári, väzenskí funkcionári, zástupcovia ministerstva vnútra atď. A ten zvyšok? Niekoľko stoviek väzňov odsúdených za smiešne finančné čiastky až na pät ročné tresty, väzni odsúdení za príživníctvo, ublíženia na zdraví. Samozrejme nechýbali ani klasické lúpežníci, či väzni odsúdení za znásilnenie.


Bol som v tej dobe na pracovisku, ktoré chodilo do práce najdlhšie a ktoré sa jednoznačne dištancovalo od neskoršieho priebehu udalostí, ktoré sa vyznačovali rabovaním, vydieraním, kladením ultimatívnych požiadaviek atď. Zastavením práce chceli väzni dosiahnúť, aby sa zodpovedné orgány zamysleli nad tým, že vo väznici boli stále stovky väzňov, ktorým komunistický režim udelil punc nebezpečných recidivistov, vymeral im mimoriadne vysoké tresty za veci, ktoré v tej dobe už nemohli byt posudzované ako trestné činy, alebo za smiešne finančné čiastky, ktoré mali odcudziť. Ako príklad uvediem človeka, ktorý odcudzil zo stavby nejaký železný materiál v hodnote 170 Kčs a súd mu za to vymeral pät rokov! Nakoľko mal hodnosť recidivistu, amnestia sa naňho vzťahovala len vo výške jedného roka, takže tie zvyšné štyri by mal odsedieť. A takých tam boli desiatky a stovky. Ďalej väzni žiadali, aby boli prepustení zo Zboru bachari, ktorí sa dopúšťali brutality voči väzňom. A mali aj ďalšie požiadavky, ktoré však chceli riešiť v naprostom kľude, v serióznom dialógu s funkcionármi.

A práve o to nemali niektorí funkcionári záujem, potrebovali vyvolať vo väznici situáciu, ktorá by si vyžiadala prípadný násilný zásah proti väzňom, aby mohli pred verejnosťou hovoriť o agresívnych, bezcharakterných väzňoch, ktorí sa dajú zvládnuť jedine prísnym režimom a nezasluhujú si ľudský prístup k riešeniu ich problémov. Boli tam samozrejme aj iné snahy, ale o tom neskoršie. Asi desať dní pred zásahom sa začali po oddieloch pohybovať väzni ozbrojení nožmi, mačetami, tyčami atď. Chodili po celách a presviedčali ostatných, že musia žiadať prepustenie všetkých väzňov a ak nie, tak že sa musia pripraviť na prípadný násilný odpor proti ozbrojeným zložkám. Tých ľudí bolo niekoľko desiatok, maximálne 100-150. Vyhrážali sa väzňom, ktorí sa snažili zvládnuť situáciu a neustále tvrdili, že nesmie dôjsť k násilnostiam, rabovaním, ultimatívnym požiadavkám. A tak čoskoro prevzali iniciatívu do svojich rúk títo militantní väzni, z ktorých mnohé boli neustále v toxickom alebo alkoholovom opojení. Odkiaľ sa k omamným látkam a alkoholu dostali, na to by mohli dať uspokojivú odpoveď jedine niektorí príslušníci Zboru. videl som na vlastné oči množstvo značkového alkoholu, vína a igelitové sáčky plné tabletiek. Údajne to mali nosiť civilní pracovníci, ale to je nehorázne klamstvo, pretože v tej dobe už nemal ani jeden väzeň šancu stretnúť sa s civilnými pracovníkmi. Takže, kde je pravda?


V tej dobe už bolo vyrabovaných a vyplienených niekoľko pracovísk, na týchto akciách sa zúčastňovali poväčšine tí istí odsúdení. Ale nech si uvedomí každý z Vás, že tých niekoľko desiatok nepredstavovalo všetkých väzňov. Absolútna väčšina chcela v pokoji riešiť svoje určite oprávnené požiadavky, a takisto chápali, že nemôžu byt okamžite prepustení na slobodu.

Rozprával som sa aj s niektorými väzňami a tí sa tiež dištancovali od nezmyselných požiadaviek, vyjadrovali spokojnosť, že im bol amnestiou znížený trest aspoň o jeden rok a v budúcnosti sa prípadného zníženia ešte mohli dočkať. V tej dobe už bolo na pracovisku KOVOŠROT zadržiavaných proti svojej vôli asi 200 odsúdených, boli inými väzňami nútení a hladovali, kým oni sami vyjednávali. Počet všetkých týchto militantných väzňov, ktorí sa pripravovali na násilný odpor, odhadujem maximálne na 150, ostatní sa prizerali. Asi štyri dni pred zásahom priniesol generálny riaditeľe väzenstvo pán Štíffel informáciu, podla ktorej sa pán prezident Havel rozhodol udeliť každému väzväzňovi milmilosť.Pokial to bola pravda, znamenalo to, že mnohí pôjdu domov, dalším budú skrátené tresty. Zároveň si dal pán Stíffel podmienku, aby si všetci väzni zbalili osobné veci, že kvôli neúnosnej situácii v Leopoldove budú porozvážaní po iných väzniciach. Na pracovisku, kde som bol aj ja, sme sa začali všetci baliť, aby sme čím skôr opustili Leopoldov, pretože sme mali obavy, aby nás niekto nezatiahol do nejakého špinavého divadla. Vtedy začali behať po celách skupinky ozbrojených väzňov s vyhrážkami, že kto sa pokúsi odísť, toho si podajú. ľudia mali strach, nechceli na svoju osobu privolať pozornosť tých hyen. Údajne sa mali niektorí militantní väzni po bývajúci na strechách vyjadriť v tom zmysle, že pokiaľ nebudú všetci prepustení na slobodu, tak sa pokúsia o útek a budú páchať násilnosti na obyvateľoch blízkych dedín a miest. Na tých vyhrážkach asi niečo bude. Na druhej strane si musí každý uvedomiť, že pokiaľ by sa týchto trebárs 100 až 150 väzňov dostalo z leopoldovskej väznice na slobodu, bola by to jednoznačne chyba príslušníkov Zboru. Útekari by totiž museli prekonať tri alebo štyri vysoké ploty, betónovy val a tzv. šance - hlinený val. V tých dňoch už určite boli posilnené strážne hliadky na vysokých vežiach a určite boli všetci perfektne vyzbrojení.

Som presvedčený, že za takýchto bezpečnostných opatrení by sa nikto živý za múr nedostal a ak áno, musel by v tom byt úmysel príslušníkov. Myslím, že sa zodpovední funkcionári môžu hanbiť, že vôbec nejaký útek pripúšťali. Svedčí to jednoznačne o ich prípadnej neschopnosti. Nastal deň X - 28. marec 1990. Vo vnútri a v okolí väznice sa sústredilo asi 3000 mužov z radov Vojsk ministerstva vnútra, Pohraničnej stráže, Zboru nápravnej výchovy, výsadková jednotka, červené barety atď. Veliteľ zásahu Andrej Sámel vyzýval prostredníctvom rozhlasu väzňov, aby ustúpili od vzbury a dobrovoľne opustili väznicu. Na pracovisku ZVL sa niekoľkýmm desiatkam podarilootvoriťť železný kater aopustiťt ubytovacie priestory. To už ale dobehli ozbrojení väzni, kater znova zamkli a priechod k nemu zabarikádovali. Kričali sme cez okná na blízko rozostavených ozbrojených mužov, že chceme íst všetci prec, ale že cez kater to nejde. Najprv dobrú hodinu nereagovali, ale potom pomocou lana a transportéru vytrhli mreže na jednej cele a tadiaľ sme všetci vyskákali rovno do rúk ozbrojených mužov, ktorí nás okamžite odvádzali k bráne. Tam nás predali do rúk leopoldovských príslušníkov, ktorí nás brutálnym spôsobom a pod hrozbou použitia násilia namiereným samopalom donútili pred zrakmi niekoľkých žien a mužov prizerajúcich sa zásahu vyzliecť donaha. Zbytočne sme argumentovali, že odchádzame dobrovoľne, že sme sa po celú dobu od vzbury dištancovali. Akoby ich zachvátil amok zúrivosti, niektorých z nás zrazili päsťami k zemi, neustále hystericky revali, človek nevedel, čo má skôr robiť. Po ponižujúcej prehliadke sme sa mohli obliecť, ale na príkaz leopoldovských bacharov sme museli svoje osobné veci, ktoré sme mali v taškách, hodiť na jednu velikú hromadu. Kto sa zdráhal, bol zrazený k zemi, alebo bol namiereným samopalom upozornený, aby sa vecí radšej vzdal. Policajti vyčcínali ako besní. Strhávali väzňom z rúk hodinky, prstene, z krku retiazky, brali zapalovače, jednoducho čo kto mal u seba. Bol to nesmierne šokujúci a otrasný zážitok. Ich počínanie možno jednoznačne kvalifikovať ako lúpežné prepadnutie pod priamou hrozbou namiereným samopalom. Blízko stojaci vojak základnej služby sa už na to nemohol dívať a hovorí začínajúcim policajtom:


"Čo to s tými ľuďmi robíte, veď oni odchádzajú dobrovolne." Nato sa k nemu otočil jeden policajt, namieril naňho samopal a hovorí:


"Ty drž radšej pi.., lebo môžeš tiež niečo schytať." Potom nás napchali do autobusov. Tí, ktorí mali ísť na Bratislavu a Košice, prežili pri tom drastické divadlo. Pri vstupe do autobusu bol každý z nich ranou do žalúdka skosený na kolená, ruky boli vytočené za chrbát a spútané. Než sa dostal na niektoré sedadlo, schytal ešte celú paletu úderov, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani profesionálny boxer. Po celej ceste až do konečnej stanice boli neústále fyzicky týraní a v bratislavskom justičnom paláci ich čakali policajti vyzbrojení dlhými bielymi obuškami. Každý, kto vystupoval, schytal niekoľko úderov a kto sa odvážil protestovať, bol zrazený k zemi a stýraný. Týranie pokračovalo aj vo vnútri budovy a na celách. Ďalšie dva dni boli pre týchto ľudí, ktorí odchádzali z Leopoldova dobrovoľne, priamo peklom. Nakoľko boli okradnutí všetky svoje osobné veci, nemohli vykonávať hygienu, nemali fajčivo, zápalky. Kto sa opovážil niečo žiadať, toho vytiahli von a podla slov ostatných ho sadisticky zmlátili.


V tej dobe už horeli pracoviská LIVELIS A DOMÁCE PRÁCE. Andrej Sámel stále vyzýval väzňov, aby odstúpili od vzbury, aby si ľahli na postele a tak vyčkali príchod príslušníkov. Medzi výzvami neustále nariekal, že už má po kariére, že má manželku chorú na tuberkulózu, apeloval na väzňov, že je jeden z nich, aby sa to snažili pochopiť a ukončili vzburu. Bola to súčasť jeho psychologického pôsobenia?


Medzi budovami behalo niekoľko desiatok ozbrojených militantných väzňov (ozbrojení nožmi, tyčami, mačetami atď, ďalší zo striech hádzali rôzne zapálené predmety smerom k zasahujúcim jednotkám. Zapálené handry napustené benzínom, zapálené krémy na zistenie topánok a iné vydával minister vnútra za plameňomety, nezainteresovaný by mal dojem, že väzni boli vyzbrojení ako nejaká špeciálna proti teroristická skupina. Jedno je isté. V tej fázy, do akej udalosti dospeli, už bol zásah nevyhnutný. A aj keď správanie a konanie časti militantných odsúdených je odsúdeniahodné a neospravedlniteľné, istým spôsobom symbolizovali boj bezmocných proti pretrvávajúcemu starému mysleniu, proti starým totalitným štruktúram. Či sa to niekomu páči, alebo nie!


Kto dal príkaz na zastavenie postupu, nevedno, ale asi o 13.00 hodine bol postup špeciálnych jednotiek zastavený. Prečo? Z akého dôvodu? Aby mali väzni čas zapáliť aj ostatné objekty? Vedenie zásahu im venovalo asi štyri hodiny času na to, aby dokončili skazu. Zásah pokračoval až tesne pred večerom. Prečo? Keby ho neboli prerušili, už by bývalo po ňom!

V každé prípade bolo prerušenie zásahu nepochopiteľné a vyžiadalo si obrovské finančné škody a určite aj väčšie množstvo zranených. Špeciálne jednotky postupovali od budovy k budove, za nimi nasledovali leopoldovskí policajti atď. Všetci veľmi dobre vedeli, že tých asi 200 zabarikádovaných väzňov je tam proti svojej vôli, ale čo sa robilo po ich tzv. oslobodení, nemalo obdoby. Všetci boli policajtmibrutálne týraní, vyzliekaní donaha a špalierom policajtov boli nahí hnaní k vveľkýmhalám, kde ich všetkých sústreďovali.Tammuseli kkrvácať na železnými, ostrými šponami posiatej zemi, potom surovým spôsobom nakladaní do autobusov a odvážaní. Mlátení boli všetci, tí pasívni často dostávali viacej, ako tých pár aktívnych. Mimoriadne sa v tomto smere vyznamenávali leopoldovskí policajti, ktorí si mohli naprosto beztrestne vylievať zzlosťť a sadistické sklony na bezbranných, od vzbury sa dištancujúcichväzňoch.. Boli medzi nimi aj takí, ktorí boli na zozname najväčších polozabijákov a sadistov, ktorí predložili väzni pri rozhovoroch s vládnymi činiteľmi 23. decembra a kde požadovali, aby títo policajti opustili Zbor.


Okolo 22. hodine bolo po zásahu. Zhorela polovica väzenských budov (som smutný, že smutne preslávené nové Samoty dodnes stoja), bolo 27 zranených, z toho 4 ťažko, 1 mŕtvy. V rozpore s tvrdením masovokomunikačných prostriedkov a z vyhlásenia ministerstva vnútra a ministerstva spravodlivosti mal tento človek zahynúť štyri hodiny pred zásahom, lenže bol jednoznačne zastrelený počas zásahu. Dodnes nikto neobjasnil, prečo si "zaslúžil" tento človek guľku. Špeciálnee jednotky nepoužívali pri zásahu len brokové zbrane, ako tvrdili oficiálne miesta, ale aj samopaly vz. 58, samopaly - tzv. škorpióny, pravdepodobne ajguľometyy na obrnených transportéroch.

V niektorých fázach zásahu strieľali policajti ako zmyslov zbavení. Sám som neskôr niekoľko nábojníc z ostrých nábojov našiel. Hlboké diery blízko okien na zdravotnom stredisku sú tam dodnes a tak dokumentujú, aké zbrane vlastne boli použité! Podla tvrdenia jedného značne otraseného väzňa, mal jeden príslušník Červených baretov po vniknutí na celu vraziť chladnokrvne nôž do brucha nič nnnechápajúceho, blízko stojacehoväzňa.. Dvere na niektorých celách boli otvárané pomocou SEMTEXU, po vniknutí na celu spustili palbu do stropu a okamžite začali ako bez zmyslov mlátiť vväzňov, ležiacich v kľude na posteliach. Hlavne na piatom oddiely, na poschodí boli steny a stropy neuveriteľne rozstrieľané.


Na záver:


Prečo nedošlo k zásahu o týždeň alebo dva skôr, alebo okamžite, ako sa zistili prvé príznaky možného násilného odporu časti odsúdených. Bolo by došlo k podstatne menším škodám a som presvedčený, že by pri tom nepadol ani jeden výstrel a nebol by možno ani jeden zranený.


Kto dal príkaz, aby v prvých fázach zásahu bol do kanálov vháňaný dusík? Alebo to bol iný plyn? To nikoho nenapadlo, že niektorí značne vystrašení väzni sa môžu v týchto kanáloch ukrývať? Kto vlastne donášal ten prekliaty alkohol a tabletky do väznice? Komu nesmierne záležalo na tom, aby sa aspoň čcastodsúdených postavila na odpor?


Prevedenie zásahu malo dať za pravdu príslušníkom, že sú naprosto nepostrádateľní, že tvrdenia väzňov o ich skompromitovanosti nie sú namieste, mali sa z nich stat hrdinovia, ktorí bránili majetok a životy obyvateľov blízkych dedín.

Zásahom mali byt v očiach verejnosti očistné Červené barety, ktoré sa skompromitovali brutálnym zásahom proti študentom v novembri 1989. Mala sa tým vystupňovať nenávistná kampaň proti všetkým odsúdeným, malo sa potvrdiť, že väzni sú banda brutálnych vrahov, agresívnych maniakov a násilníkov a že sú to bezcharakterní ľudia, ktorí všetko, čo vyslovia, je pras prosté ohováranie a klamstvo. že tvrdenia väzňov o zločinoch proti ľudskosti, ktoré sa v Leopoldove odohrávali v minulých rokoch, nie sú pravdivé, že špinavo očierňujú desiatky "vzorných" príslušníkov atď.

Niektorí ctižiadostiví a po moci bažiaci politici chceli zásahom zvýšiť svoju popularitu medzi verejnosťou, čo sa im tesne pred voľbami perfektne hodilo! Celé to divadlo v Leopoldove je dielo skompromitovaných, totalitných štruktúr v ozbrojených zložkách a v Zbore nápravnej výchovy je to dielo skapínajúceho komunistického režimu, ktorý na obranu svojich mocenských záujmov sa neštítil zneužiť nniekoľko stoviek bezmocných, bezbranných väzňov, ktorí budú v slovenských podmienkach iste dlho a systematicky využívaní a vykorisťovaní. POZNÁMKA: Krátko po leopoldovskom zásahu nariadil Andrej Sámel akciu proti údajne vzbúreným väzňom vo Valdiciach. Akciu zastavili v poslednej chvíli, do Valdic sa dostavila ministerka spravodlivosti CR pani Dagmar Burešová, Peter Úhl a ďalší. Vedenie väznice tvrdilo, že väzni sa vzbúrili, sú ozbrojení a pokiaľ by vstúpili do objektu, že by ich väzni zadržali ako rukojemníkov.

Aké bolo ich prekvapenie, keď ich po vstupe do väznice vítali väzni s kvetmi, obrazmi a inými darčekmi, Nikde ani len stopy po vzbure, po údajných zbraniach. Kto mal záujem o prevedenie podobnej akcie ako v Leopoldove a prečo? Konal Sámel z vlastného rozhodnutia, alebo dostal na akciu príkaz od nadriadených? Ak áno, od koho?


Marian Ješík

 

Generačný čas: 13.8459205627ms, CMS system created by mr.Puetro (www.puetro.net)