Penzión & Restaurant Mária
TOPlist

Pohľad psychológa

10 ročný vrah Matka zavraždila syna

Psychológ Anton Heretik: V každom cloveku drieme vrah

Vyšetroval vyše stopätdesiat vrahov a vrahýn. Ich presný pocet neovláda. Sedel oproti zlocincom, pozeral im do ocí a pokúšal sa listovatv temných stránkach ich duší, aby objavil motív. Anton Heretik nie je policajt, ani sudca, ale psychológ. Ako súdny znalec sa zameriava najmä na posudzovanie páchatelov násilnej trestnej cinnosti. Bez snahy o lacnú senzáciu tvrdí, že páchatel vraždy je ukrytý v každomz nás. Výnimky sa neudelujú. Anton Heretik v súcasnosti pôsobí ako docent na Katedre psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenskéhov Bratislave.

V roku 1999 bolo spáchaných stoštyridsatjeden vrážd. Ak ich frekvenciu prepocítame na cas, tak každých šestdesiatdva hodín sa odohrala jedna. Vela, ci málo na krajinu, akou je Slovensko?
Štatistiky sa uvádzajú v pocte vrážd na stotisíc obyvatelov, co je asi najpresnejšia mierka. U nás to císlo kolíše niekde medzi dva aj pol až tromi vraždami na stotisíc obyvatelov. Zaradujeme sa na vyššiu priecku než vyspelé západoeurópske krajiny, ale zase sme podstatne nižšie ako USA, kde evidujú až osem vrážd na stotisíc obyvatelov. V Amerike je volný prístup k strelným zbraniam a treba pocítat s tým, že ak sa u nás ohladne nich politika nezmení, budeme sa k nej približovat. A problém nie je v nelegálne držaných zbraniach, ako sa poniektorí snažia argumentovat. Na Slovensku žiadatel o zbrojný pas nemusí byt psychologicky vyšetrený. Kolegovia pred zmenou zákona odmietali asi tretinu uchádzacov.

Zdá sa, že nie ste zástancom liberalizácie zákona.
V tom pôvodnom bolo psychologické vyšetrenie povinné. Potom prišla novelizácia, o ktorej sa klebetí, že ju má na svedomí polovnícka loby poslancov v parlamente, ktorí neboli ochotní platit za opakované vyšetrenia na obnovenie zbrojného preukazu. K zbraniam sa teraz dostávajú ludia, ktorí by ich z osobnostných dôvodov vôbec nemali vlastnit, ludia so zvýšenou agresivitou ci nedostatocným intelektom.

Po roku 1989 už vražda nie je doménou náhodného cinu v afekte a prudko narastajú zištne motivované vraždy. Sú páchatelia chladnokrvnejší, pretože sama spolocnost je chladnokrvná?
Obrovské spolocenské a sociálno-ekonomické zmeny sa museli odrazit aj v tejto oblasti. V kriminológii platí zákon anómie - po spolocenských zmenách okamžite narastá kriminalita. Staré normy prestali platit a nové sa nezabehli. To je výzvou pre rizikové osoby, ktoré vidia príležitost pre rýchle zbohatnutie. Mnohí bývalí drobní zlodeji sa stali clenmi organizovaného zlocinu a tým sa stupnuje ich agresivita, pretože sa cítia bezpecnejší.

Ste autorom knihy Extrémna agresia - Forenzná psychológia vraždy, v ktorej analyzujete jednotlivé kategórie vrážd. Jedným dychom však v nej priznávate, že s páchatelmi z radov podsvetia nemáte skúsenosti, lebo úspešne unikajú pred políciou.
Odvtedy sme už niekolkých posudzovali. Ešte ani v jednom prípade nebolo konanie ukoncené trestným stíhaním, takže ich nemôžem podrobnejšie rozoberat.

Môžete popísat aspon modelový profil vraha z prostredia organizovaného zlocinu?
Clovek z východoeurópskej krajiny. Absolvent vojenského výcviku, pôsobí v zahranicí aj u nás v rámci bezpecnostných služieb, ktoré sú casto len krycou nálepkou. Podiela sa na vydieraniach, výpalníctve. V minulosti už prijal úlohu vykonávatela nájomnej vraždy a relatívne dobre ju zorganizoval. Svoju vinu popiera. Takíto páchatelia majú kvalitné informácie o predpisoch týkajúcich sa vyšetrovacej väzby, zákonov, a za sebou špickových advokátov.

Ich špecifikum?
Poukazujú na svoju bezúhonnost súkromného života a tvrdia, že sú vzorní otcovia rodín. Tento fenomén je známy nielen u nás, ale tiež na Západe.

V minulom roku padol desivý rekord. Dunajská Streda zažila masakru desiatich clenov pápayovského gangu. Ak sa pokúsime preniknút do myslenia zabijakov, mohli by sme objavit aspon trochu lútosti?
Na takéto akcie sa najímajú profesionáli, ktorí nepoznajú obete a odpadá u nich aj posledná zábrana, že by mohli usmrtit niekoho, s kým mali vztah. Strácajú sa aj zábrany, ktoré väcšina páchatelov pocituje pri prvom násilnom cine, nájomní vrahovia zvycajne už zabíjali napríklad v obcianskych vojnách.

Sú schopní dat si po akcii úplne v pokoji drink v bare, nedajú sa u nich vypátrat ani len pozostatky výcitiek svedomia? Je pre nich vražda na rovnakom stupni ako zabitie muchy?

Spolocnou charakteristikou profesionálov je nízka schopnost empatie a súcitu. Vraždu berú len ako urcitú formu zamestnania. Pre nich je len spôsobom obživy. Za príslušnú sumu penazí urobia bez akýchkolvek tažkostí cokolvek.

Filozofia príslušníkov podsvetia je jasne definovaná: Život mafiána je krátky, ale krásny!
Platia predpoklady, že páchatelia sa môžu stat aj obetami, pretože castejšie prichádzajú do konfliktov vyvolávajúcich pocit pomsty. Svoj rizikový štýl života si uvedomujú a vedie ich k extrémnejšiemu správaniu. Jediné, co hrá rolu, je dostatocne silná brutalita voci konkurentom. Tí najlepší sú najtvrdší.

Ak sa vrátime k pápayovcom, po ich zavraždení si obcania, ktorí poznali ich metódy, s úlavou vydýchli.
Obávam sa, že postoj nech sa medzi sebou vybijú, s oblubou prezentovaný aj v médiách, je vlastne zlahostajnením k fenoménu násilia . U rizikových jedincov potvrdzuje, že násilím sa dajú riešit boje o obchodné teritóriá, oblasti podnikania. Zároven predstavuje istý návod pre budúci kriminálny dorast. Pohlad casti verejnosti je velmi krátkozraký. Likvidácia clenov podsvetia nie je robinhoodovským odstranovaním zlých ludí, ale ich nahrádzanie ešte surovšími a ešte tvrdšími.

Prípad Jirího Kajínka, ktorému sa podarilo utiect z prísne stráženej väznice Mírov, vyvolal vlnu sympatií nielen ceskej verejnosti, ktorá pritom o nom vie, že je nájomným vrahom.
Istá miera asociálnosti a agresivity je v každom z nás. Verejnost sa s trúfalcom, ktorý má odvahu prekracovat normy, identifikuje aspon na dialku. Sympatie k lúpežníkom tu boli odjakživa. Jánošík je klasický prípad - ak sa história správne otocí, môže sa stat aj národným hrdinom. Každý z nás má v podvedomí vzdor voci reštriktívnym inštitúciám - polícii, súdnictvu, väzenstvu. Ale ubezpecujem vás, že každého, kto vtipkuje na tému Kajínek, keby ho stretol osobne, by sympatie okamžite prešli.

Alebo prípad z roku 1991: Leopoldov, hromadný útek z väznice. Polgárimu, jednému z hlavných organizátorov, verejnost palce nedržala ani len náhodou.
Polgári na úteku zabil otcov rodín. Obcania sa identifikovali skôr s rodinami obetí. Sympatie ku Kajínkovi sa takisto stratia hned po prvom zlocine spáchanom na úteku.

Trpíte chorobou z povolania? Diagnostikujete potenciálnych zabijakov trebárs na prechádzke?
Tí nepatria do sféry môjho profesionálneho záujmu. Pre mna je ovela zaujímavejší clovek, ktorý doteraz žil bezúhonným životom a zrazu sa ocitne na lavici obžalovaných. Ked sa pozriete na štatistiky, polovice vrážd sa dopúštajú prvopáchatelia.

Ak uprednostnujete hlavolamy, pri ktorom prípade ste sa poriadne zapotili?
Osemnástrocný gymnazista, ktorý zabil svoju starú matku, bol jedným z prípadov, kde motivácia bola málo priehladná a bolo treba siahnut k hlbším analýzam. Mladík vyrastal v harmonickom prostredí, s babkou dobre vychádzal. Navštívil ju po odchode z diskotéky a dorezal vojenským bodákom zo zbierky historických zbraní, ktorú mala v byte. Takéto vraždy pôsobia mysteriózne a verejnosti sa zdajú nepochopitelné.

Museli ste ako psychológ pri skúmaní pozadia niektorej z vrážd sám zložit zbrane?

Zložit nie, ale niektoré prípady boli motivacne komplikovanejšie. Práve pri spomínanom gymnazistovi. Nezistili sme žiadnu poruchu osobnosti ani psychózu. Konanie niektorých páchatelov sa dá vysvetlit psychickou poruchou. Vtedy je ich správanie síce bizarné, ale patologicky vysvetlitelné. Vraždy spáchané pod vplyvom tažkej choroby sa však pohybujú len na úrovni štyroch percent.

Takže šialení vrahovia sú realitou len vo filmoch?
Existujú dva laické mýty: Vraždy páchajú profesionálni zlocinci, alebo sú dielom duševne chorého cloveka, ktorý utiekol z liecebne. A k tým štyrom percentám: Len pri nich sa dá uvažovat o znížení alebo neprítomnosti trestnej zodpovednosti z hladiska duševnej poruchy.

Použili ste príklad osemnástrocného mladíka. V polovici novembra však v obci Studienka usmrtil desatrocný chlapec vlastného otca. Nie je tento cin signálom, že vek páchatelov prekracujúcich najväcšie tabu spolocnosti, sa znižuje?
Zistili sme mierny nárast kriminality mladistvých, stále ich však podielovo máme menej ako v západných krajinách. Trend bude pokracovat, ale taký raritný trestný cin, ako spomínate, tažko môže byt signálom znižovania vekovej hranice páchatelov.

V zahranicí prebiehajú prudké diskusie práve o jej znížení v súvislosti s trestnou zodpovednostou.

Aj na Slovensku sa o cosi podobné snažia niektorí politici a právnici, co pokladám za absolútnu zvrátenost. Deti sú mentálne vyspelejšie, dostávajú ovela viac podnetov ako v minulosti, vidia viac akcných filmov a hrajú množstvo pocítacových hier. Nie sú však zrelšie osobnostne a nedozrievajú skôr. Neuvedomujú si, co je trestné a co nie, nemajú schopnost kontroly. Pätnást rokov je aj tak dost nízka hranica. Odhliadnuc pritom od faktu, že len co by sa prehodnotila trestná zodpovednost, viac mladistvých by sa dostalo do väzníc, ktoré neslúžia príliš nápravno-výchovne, ale skôr tie deti utvrdia v kriminálnej dráhe.

Vražda otca synom znie takmer neuveritelne. Ešte šokujúcejšie však pôsobí pokus o zabitie dietata jeho vlastnou matkou. Blažena Martinková túto skúsenost za sebou má. V pozadí jej prípadu celkom naisto netreba hladat financnú núdzu, ktorá sa skrýva za množstvom iných cinov. V rodinách zohrávajú citové vztahy ovela väcšiu úlohu ako materiálna situácia. Pokus o vraždu mohol byt jedine vyvrcholením rodinnej krízy. Pri takýchto cinoch ide velmi casto o duševnú poruchu, depresiu alebo schizofréniu.

Ste psychológ. Dokážete sa vcítit do kože matky, ktorá podnikne vraždiaci útok na syna?

Vztah matka-dieta má obrovskú spolocenskú hodnotu i biologický význam. Ak sa stane vražda, muselo sa prihodit nieco velmi závažné. Matka bud trpí duševnou poruchou, ktorá zabranuje pôsobit základnému pudu ochranujúco, alebo ide o závažnú krízu partnerov. Stretávame sa aj s prípadmi, kde motívom je pomsta partnerovi. Vyšetrovali sme matku, ktorá sa po usmrtení dvoch detí - len aby sa po rozvode nedostali k otcovi - pokúsila o samovraždu. Takzvaný Medea-syndróm má korene v gréckej mytológii. Medea tiež zabila vlastné deti ako akt pomsty voci partnerovi.

Málokto vie, že vraždy medzi samotnými manželmi patria k najcastejším typom. Takmer tretina z celkového poctu vrážd nesvedcí o dobrej vizitke pre inštitúciu manželstva.
Manželský vztah je nesmierne komplikovaný vztah. Paradoxne je niekedy lepším riešením pre rodinu rozchod, než jej udržanie. Posudzoval som viacero vrážd, kde partneri ani neuvažovali o rozvode, súžitie pokladali za normálne manželstvo napriek opakovanému výskytu konfliktov. Dalšie paradoxné zistenie je poznanie, že mnohí z páchatelov pochádzali z naoko súdržných rodín. Nerozviedli sa, ale žili takýmto príšerne patologickým spôsobom.

Najkritickejší vek páchatelov tohto typu vrážd je tridsatdva rokov. V neskoršom období už nefunguje systém poslednej kvapky do pretekajúceho pohára? Alebo clovek si zvykne na cokolvek?
Ludia stredného alebo vyššieho veku už väcšinou preskákali niekolko manželských kríz, ktoré zákonite prichádzajú. Bud sa ich naucili zvládat, alebo zvolili cestu rozchodu. V tridsiatke vrcholí krivka agresivity. Tá plynule klesá do konca života, co súvisí aj s biologickými faktormi ako sú pohlavné hormóny, najmä u mužov.

Sú vraždy javom skutocne bežným, alebo ich tak vnímame len vdaka pozornosti, ktorú im venujú médiá?

Vraždy berieme ako vrchol ladovca, pretože za ním sa skrýva obrovský fenomén násilia, najmä v rodine. Spolocnost ho prehliada, všimne si ho až ked sa vražda stane. Problematika násilia v rodine, voci detom, ženám, iba pomaly preniká do jej podvedomia. Samotnej vražde predchádzajú opakované konflikty, fyzická agresia, ci ublíženie na zdraví.

Kolkokrát aj normálny jedinec sa v zlosti pristihne pri myšlienke - raz ho (ju) zabijem! Do akej miery môžu byt takéto želania nebezpecné?
Prvé, co by mal clovek urobit, je uvedomit si vlastnú agresivitu. Máme tendenciu ju popierat. Ked sa niekoho spýtate, ci je konfliktný typ, odpovie vám, že nie - agresori sú vždy tí druhí. Nepatrí sa byt násilníkom. V každom z nás je však hromada agresivity a casto nás prekvapí vlastný výbuch. Nejde len o to, uvedomit si - fuj, co mi to napadlo - ale porozmýšlat, preco som dostal taký nápad, co spôsobilo u mna takýto podnet, ako prišlo k takej fantázii. Agresivita nie je len zlá, ale musíme si ju uvedomit a pracovat s nou v živote.

Ste zástancom tvrdenia, že každý z nás môže byt vrahom?
Jednoznacne áno. Ak popierame vlastnú agresivitu, prekvapí nás v necakanom okamihu.

Generačný čas: 13.9918327332ms, CMS system created by mr.Puetro (www.puetro.net)