Penzión & Restaurant Mária
TOPlist

Sociálno-patologické javy ( vznik kriminality )

1. Obsah pojmu sociálno-patologické javy 

 
Sociálno-patologické javy (tiež označované ako sociálne deviácie, príp. sociálnonegatívne javy) sú jedným  z najzávažnejších problémov súčasného spoločenského vývoja. 
A to problém, ktorý sa stále dynamicky vyvíja a u ktorého spôsoby doposiaľ uplatňované pri 
jeho riešení obvykle nie je možné hodnotiť ako účinné. Sociálno-patologické javy veľmi úzko 
súvisia so stavom spoločnosti a citlivo reagujú na spoločenské zmeny a ich následky. 
Z analýzy existujúcich sociálno-patologických javov, ich premien a úspešnosti pri ich 
obmedzovaní, prípadne eliminácii, je možné okrem iného usudzovať na rozsah zvnútornenia 
v spoločnosti morálnych noriem, kvalitu spoločnosťou uplatňovaných regulatívov i je možné 
odhadovať ďalší možný spoločenský vývoj.  
Javy označované ako sociálno-patologické nemusia byť z pohľadu odlišného  času 
a miesta totožné. Ako sa líšia kultúry jednotlivých zemí, spoločenské normy, tak sa líšia aj 
javy, ktoré sa od uznávaných noriem odchyľujú. I v rovnakej kultúre to,  čo je v určitej 
spoločnosti teraz označované ako sociálno-patologický  jav, možno nebolo takto označované 
pred 20 rokmi – napr. mobbing, bossing alebo vôbec neexistovalo – napr. gambling, 
kyberšikana, phishing. A naopak, to,  čo bolo vtedy pre spoločnosť neprijateľné, je teraz 
podporené zákonom, napr. homosexuálne vzťahy alebo takmer vymizlo, napr. krádeže áut 
s cieľom „povoziť sa“. Niektoré javy skôr označované ako sociálno-patologické, napriek 
tomu, že ich existencia bola legalizovaná, zostávajú stále ako sociálno-patologické i naďalej – 
napr. prostitúcia, pornografia. 
Ako sociálno-patologické javy sú v našej kultúre vždy hodnotené: kriminalita, násilie 
proti jedincovi a skupine, samovraždy, alkoholizmus a iné závislosti. Radenie ďalších býva už 
ovplyvnené dobou, kedy ten ktorý jav znepokojuje spoločnosť hromadnosťou svojho 
rozšírenia (predovšetkým sprejerstvo, násilie na štadiónoch, prostitúcia, pornografia, hazardné 
hráčstvo) a odolnosťou voči snahám ich obmedziť (napr. porušovanie pravidiel cestnej 
premávky, domáce násilie, šikana). K radikálnym zmenám skladby sociálno-patologických 
javov dochádza spravidla pri veľkých spoločenských zmenách, ktoré bývajú sprevádzané 
zmenou tabuizovania určitých javov v spoločnosti (napr. sexuálnych, kultúrnych noriem). 
V súčasnosti ako sociálno-patologické javy bývajú chápané predovšetkým: 
1. alkoholizmus, drogové a iné závislosti vrátane chorobného hráčstva (gambling) 
2. členstvo v extrémistických skupinách  a náboženských sektách, rasizmus, 
xenofóbia, prejavy násilia pri demonštráciách, 
3. domáce násilie, chorobné prenasledovanie (stalking) 
4. šikana v škole, na pracovisku, v sociálnych a výchovných inštitúciách voči 
klientom týchto inštitúcií (napr. seniorom, mládeži, duševne chorým( sexuálne 
obťažovanie (harasment) a pod. 
5. prostitúcia, promiskuita, účasť na pornoprodukcii, kupliarstvo, komerčné 
sexuálne zneužívanie detí, 
6. hazardné hráčstvo, a to i také, ktoré nemá charakter chorobnej závislosti,  
7. vandalizmus vrátane sprejerstva, násilie na štadiónoch, pouličné násilie, 
8. asociálnosť šírená prostredníctvom internetu a na tzv. sociálnych sieťach, 
9. samovraždy, 
10. korupcia, klientelizmus, 
11. vytváranie pouličných gangov, detí a mladistvých, tzv. subkultúry mládeže 
(mimo skinheads ešte  napr. punk, graffiti, techno). 
12. bezdomovstvo. 
Najzávažnejším sociálno-patologickým javom je kriminalita – tzn. zločin, ktorý 
predstavuje z pohľadu konkrétnej spoločnosti najzávažnejšie porušenie sociálnych noriem – 2
a na ktorý spravidla spoločnosť reaguje zvláštnym systémom sankčných noriem vyjadreným 
v trestnom kódexe. Kriminalitu, ktorá je potom synonymom pojmu trestná  činnosť, 
predstavujú  činy (javy), ktoré napĺňajú tzv. skutkovú podstatu trestného  činu stanovenú 
trestným zákonom.  
Značná  časť sociálno-patologických javov sa navzájom prelína, dopĺňa a podmieňuje. 
Väčšina potom vyúsťuje do kriminality alebo vytvára podmienky pre jej vznik a existenciu. 
Sociálno-patologickými javmi ako predmetom svojho druhu sa zaoberá 
predovšetkým kriminológia a sociológia.  V rámci sociológie, ktorá uprednostňuje 
používanie pojmu sociálne deviácie, sa dokonca vytvorila samostatná disciplína – sociológia 
deviantného správania. – skúmajúca javy označované ako sociálno-patologické javy. 
Sociológovia označujú pojmom sociálna deviácia porušenie alebo podstatnú odchýlku  od 
niektorej sociálnej normy správania alebo od  skupiny noriem, nerešpektovanie požiadaviek, 
ktoré na jedinca alebo skupinu kladie určitá norma alebo súbor noriem. Vždy ide o odchýlku 
spoločensky nežiadúcu, odmietanú  alebo dokonca sankcionovanú, tzn. správanie 
netolerované a javy hodnotené ako negatívne správanie jedinca alebo skupiny. Normou, vo 
vzťahu k sociálnej deviácii, je potom chápaný sociokultúrny regulatív, ktorý v určitej situácii 
pôsobí na ľudí ako členov skupiny a ovplyvňuje jednotným spôsobom ich správanie. Týmto 
pojmom je označované to,  čo je v určitej spoločnosti v určitom  čase považované za 
„normálne“, spoločensky vhodné (žiadúce) správanie (konanie, postoj). Normy sú chápané 
ako verbalizované pravidlá, ktoré má konajúci vo svojom správaní rešpektovať a ktoré 
sa pre nich pokladajú za záväzné. Ako jednoznačné predpisy sú však za normy považované 
len v právnej sfére, v morálnej sú len jedným z mnohých zreteľov, podľa ktorých sa jedinec 
môže orientovať. V mimoprávnej sfére sú tak normy dávané do súvislosti s hodnotovými 
orientáciami jedincov a skupín osôb.   Najväčšie problémy s dodržovaním sociálnych 
noriem vznikajú tam, kde sa ich dodržiavanie stretáva s osobnými záujmami, tzn., kde 
sa presadzuje tendencia nadraďovať osobné záujmy nad spoločenské.  V modernej 
spoločnosti si určité súbory noriem zachovávajú svoju širokú platnosť v súkromnom 
i verejnom živote, vo väčšine oblastí sa však vzťah k normám rozrôzňuje a relativizuje alebo 
sa nahrádzajú modelmi správania, ktoré nie sú spojené so záväznými hodnotovými 
významami.  
Pojem sociálno-patologické javy nie je možné stotožňovať s pojmom sociálne deviácie: 
javy, ktoré sú označované ako sociálno-deviantné, nemusia byť vždy patologické. Za sociálnu 
deviáciu je považované  narušenie akejkoľvek sociálnej normy. Na rozdiel od sociálnej 
patológie je pojem sociálna deviácia  hodnotovo i emocionálne neutrálna. Prekročenie 
sociálnych noriem potom nie je jav výnimočný a má i svoj tolerančný limit, ktorý vymedzujú 
ako mieru znášanlivosti k správaniu a dodržovaniu noriem druhými ľuďmi. 
Jednotná definícia sociálno-patologických javov tak neexistuje. Niekedy sú sociálnopatologické javy, sociálne deviácie, sociálno-abnormálne procesy a sociálno-negatívne javy 
chápané ako synonymá. Niekedy majú tieto pojmy odlišný význam,  či vyjadrujú rôznu 
intenzitu nebezpečnosti javov pre spoločnosť. Ako javy hodnotovo neutrálne bývajú chápané 
len sociálne deviácie (v širšom chápaní), ktoré zahŕňajú i také javy, ako sú chudoba, vojnové 
konflikty, vysoká rozvodovosť, nezamestnanosť, nízka pôrodnosť, nízka tolerancia voči 
osobám výrazne sa odlišujúcim od okolia, vysoká tolerancia k nadmernému užívaniu 
alkoholu, promiskuite, tabakizmu, potratom, ale aj výrazný nedostatok pocitu občianskej 
súnáležitosti, ľudskej solidarity a pod. 
Pre potreby orientácie v sociálno-patologických javoch si stačí uvedomiť, že vždy ide 
o zjavné, závažné poruchy v správaní jedinca  či skupiny, prejavujúce sa konaním 
porušujúcim sociálne, niekedy i sociálno-právne normy. Sú to asociálne a antisociálne 
poruchy, ktoré sa vyznačujú určitou hromadnosťou výskytu, stabilitou vo vonkajších 
prejavoch, rozšírenosťou pri rovnakých sociálnych podmienkach a majú rovnakú alebo 3
podobnú etiológiu. Patria medzi ne prejavy, ktoré sú nepochybne závadné, ale samé o sebe 
nie sú trestné. Napr. úteky z domu, účasť na  činnosti extrémistických skupín, spáchanie 
samovraždy vrátane pokusu, návykové nadužívanie alkoholických nápojov, zneužívanie drog, 
hazardné hráčstvo, prejavy vandalstva, ale aj také javy, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu 
trestných činov, vrátane detskej delikvencie, na ktorú pre nízky vek páchateľov nie je možné 
reagovať prostriedkami trestného práva.  
Rozsah prerastania sociálno-patologických javov do spoločnosti je nepochybne závislý od 
týchto skutočností: 
a) od kvality vnútorných regulatívov správania jedinca, ktorá závisí predovšetkým 
od kvality socializačného procesu v prostredí rodiny a najbližšieho sociálneho 
okolia, na pôsobenie školy, prostredia v zamestnaní (najmä v prvom zamestnaní) 
a od kvality voľnočasových aktivít, 
b) od kvality vonkajších regulatívov, tzn. od intenzity a funkčnosti uplatňovanej 
kontroly formálnej (uskutočňované školou, výchovnými zariadeniami na 
pracovisku, políciou, justíciou a pod.)  i neformálnej (uskutočňovanej  členmi 
rodiny, osobami blízkymi – spolužiakmi, priateľmi, spolupracovníkmi, susedmi, 
všeobecne vrstovníkmi atď.), 
c) od objektívnej sociálnej situácie v spoločnosti (vrátane záväznosti platných 
noriem a tlaku na ich dodržovanie, od spoločensky propagovanej hierarchie hodnôt 
atď.). 
Čo do intenzity nebezpečnosti sú sociálno-patologické javy občas rozdeľované podľa 
závažnosti do dvoch skupín: na menej závažné a závažné. Ako menej závažné sú radené také 
nežiadúce javy, ktoré sú spoločnosťou viac-menej tolerované, tzn. predovšetkým prostitúcia, 
úžera, nemierne užívanie alkoholu, užívanie marihuany, sprejerstvo, menej intenzívne prejavy 
domáceho násilia (verbálneho charakteru), drobné krádeže a podvody v rodine a na 
pracovisku, nenásilné prejavy rasizmu a xenofóbie, hazardné hráčstvo, ohrozovanie mravného 
vedomia detí a mladistvých a pod. Ako závažné sociálno-patologické  javy sú potom 
hodnotené najmä násilné prejavy ako proti iným osobám, tak aj proti vlastnej osobe, 
zneužívanie tzv. tvrdých drog a predovšetkým kriminalita, ktorá zahŕňa javy označované 
v platnom trestnom zákone ako trestné činy a prečiny.  
 
2. Podmienky a príčiny vzniku a existencie sociálno-patologických javov 
 
Pretože vznik nových sociálno-patologických javov, premeny už existujúcich 
a predovšetkým dynamika ich rozširovania, je  v dnešnej dobe stále rýchlejší, teoretické 
disciplíny vrátane sociológie už nestačia reagovať na tempo ich premien adekvátnym 
teoretickým zakotvením. Preto pri hľadaní podmienok a príčin vzniku sociálno-patologických 
javov vo väčšine vedných odborov, ktoré  sa sociálno-patologickými javmi zaoberajú, sú 
uplatňované rôzne, tomu ktorému odboru vlastné prístupy. Najznámejšie sú prístupy 
sociologické, tu je však uprednostnený prístup kriminologický. 
Pri hľadaní príčin vzniku sociálno-patologických javov sa tak obmedzíme na určenie tzv. 
rizikových faktorov (niekedy stotožňovaných s označením kriminogénne faktory). Ich 
vymedzenie je však podstatne širšie než vymedzenie kriminogénnych faktorov, pretože 
kriminalita je len najzávažnejším sociálno-patologickým javom, nie však najrozšírenejším a je 
jej obvykle venovaná výrazná pozornosť zo strany štátnych orgánov.  
Napriek tomu, že sociálno-patologické javy  sú závislé od noriem platných v konkrétnej 
dobe a sú veľmi relatívne vo svojom obsahu, skladbe i spôsoboch vnímania takýchto javov 
dobovou spoločnosťou, faktory, ktoré výskyt a existenciu sociálno-patologických javov 
podmieňujú a ovplyvňujú, sa v historickom aspekte príliš nemenia. 
Medzi  hlavné rizikové faktory, ktoré umožňujú vznik, existenciu a rozširovanie 
sociálno-patologických javov,  zhodne s vedeckými poznatkami a všeobecnou mienkou, 4
radíme závadové javy v spoločnosti a nedostatočnú ochranu ich  členov a predovšetkým 
mládeže pred takými javmi a súčasne nárast odcudzenia spoločnosti a jedinca – uvoľňovanie 
vzájomných väzieb. Ako konkrétne rizikové  faktory bývajú uvádzané predovšetkým: 
negatívne javy v rodine, v škole, nevhodný spôsob využívania voľného  času, problémy 
spojené s výkonom zamestnania a pracovnými návykmi až po odmietanie práce ako 
zdroja obživy, radikálne zmeny noriem a hodnôt v spoločnosti, rozšírenie konzumného 
spôsobu života. Niekedy sa ako rizikové faktory môžu prejaviť i pozitívne javy v spoločnosti, 
napr. postupujúca globalizácia, vysoká dynamika spoločenského rozvoja, rozšírenie 
komunikačných technológií, atraktívnosť zvodov „priemyslu zábavy“ a pod. Z rozšírenosti 
sociálno-patologických javov a stálosti  ich výskytu môžeme následne usudzovať na úroveň
právnej ochrany občanov, kvalitu mravnej, etickej a právnej výchovy, účinnosť
uplatňovaných sankčných a preventívnych opatrení voči negatívnym javom všeobecne.  
Niektoré rizikové faktory sprevádzajú spoločnosť od nepamäti a majú hromadný, 
multikulturálny charakter. Sú to totiž uvedené negatívne javy  v rodine, vo výchovnom 
a vzdelávacom procese (v socializácii  jedinca), v negatívnom pôsobení užšieho  či širšieho 
sociálneho prostredia, nevhodné spôsoby zábavy, chaos panujúci v spoločenských normách, 
náhla tolerancia javov skôr v spoločnosti hodnotených ako závadové, prípadne nedávno ešte 
tou istou spoločnosťou sankcionovaných atď. 
Obvyklé rizikové faktory súvisia s: 
a) individuálnymi dispozíciami členov spoločnosti. Spravidla sa  tieto dispozície 
prejavujú už v ranom veku, tzn. u detí a mládeže, pretože to sú jedinci psychicky i sociálne 
nezrelí, s doposiaľ sa vyvíjajúcou hodnotovou orientáciou, s nedostatkom životných 
skúseností a preto menej odolní voči vplyvu sociálnej patológie. Intenzita individuálnych 
dispozícií rozdeľuje potom účastníkov sociálno-patologických javov na tie, ktoré sa na vzniku 
a rozširovaní sociálno-patologických javov podieľajú aktívne a tie, ktoré svojou pasivitou 
umožňujú ich existenciu, tzn. nechávajú so sebou manipulovať, podvoľujú sa pôsobeniu 
asociálnych jedincov a skupín, stávajú sa konzumentmi života, ktorý sociálno-patologické 
javy produkuje.  
Medzi aktívnymi účastníkmi nachádzame spravidla mladých jedincov s poruchami 
správania, ovplyvnenými pubertálnou a adolescentnou nevyrovnanosťou, s individuálnymi 
zvláštnosťami osobnosti podmienenými geneticky, chorobou alebo duševnou poruchou 
vrátane mentálnej retardácie. Jedincov citlivých na pôsobenie (napr. party), tzn. s poruchami 
socializácie. Niekedy ide o jedincov, ktorí podľahli drogovým závislostiam; 
b)  funkčnosťou normatívneho systému, jeho súladu s potrebami spoločnosti a jeho 
záväznosťou pre jedincov a sociálne skupiny, jeho  rešpektovanie v súkromnom a verejnom 
živote členmi spoločnosti. 
Vznik sociálno-patologických javov uľahčuje taký systém noriem spoločnosti, ktorý sa 
vyznačuje nedostatočnou sociálnou kontrolou, udržovaním noriem, ktoré stratili svoju 
platnosť alebo platnosť ktorých je diskutovaná a tlaky ktorého na dodržiavanie noriem sú 
minimalizované.  
Podľa Večerku (2006) sú pre vznik sociálno-patologického konania jedinca dôležité 
predovšetkým tieto vplyvy: 
- zlé povahové vlastnosti 
- zlá výchova 
- zlé životné podmienky. 
    Častým výsledkom kombinácie všetkých troch vplyvov je aktívny účastník sociálnopatologických javov. Spravidla  to je mladý muž (aj keď stále  častejšie aj dievča) 
vyznačujúci sa poruchami osobnosti (najmä dissociálnou poruchou), z rodiny, ktorá mu 
poskytla zlú výchovu (asociálne meradlá životnej úspešnosti), bez vzdelania a so slabými 
predpokladmi k zmene správania, zo zlých sociálnych, prevažne chudobných pomerov.  5
Pokiaľ by sme rovnaký prístup pri hľadaní zdrojov vzniku sociálno-patologických javov 
použili na spoločnosť, potom by boli dôležité tieto vplyvy: 
a) nefunkčná spoločnosť – z pohľadu prevažujúcej  časti  členov tejto spoločnosti, zlé 
normy, kedy spoločenské požiadavky na občanov sú nahradené individuálnou 
ľubovôľou, 
b) zlý vzdelávací a výchovný systém, 
c) zlé ekonomické zázemie (chudoba značnej časti obyvateľov, vysoká nezamestnanosť, 
zadĺženosť a pod.) 
V súčasnosti je vznik a existencia „starých“ i nových sociálno-patologických javov 
ovplyvnená predovšetkým novými konzumnými tendenciami v spoločnosti – napr. všeobecne 
rozšírenou neschopnosťou odložiť uspokojenie svojich potrieb  na neskoršiu dobu alebo sa 
niektorých potrieb vzdať, čo podporuje sociálno-patologické javy spojené so ziskuchtivosťou 
a súčasne i s agresívnymi tendenciami v konaní. 
U mládeže, viac než kedykoľvek predtým (mimo iného i vďaka mimoriadnemu rozvoju 
komunikačných technológií) je pociťovaná potreba presadiť sa v skupine vrstovníkov. Šíri sa 
strach z vlastnej nedostačivosti, z neúspechu. Tento  strach doplnený o nekritičnosť
k vlastnému správaniu, o pocit nudy a u niektorých tiež zášť voči chudobným rodičom, kvôli 
ich neschopnosti zabezpečiť priaznivé podmienky života svojich potomkov, o kritický až 
odmietavý prístup k predchádzajúcej generácii, ktorá sa sama niekedy prezentuje ako 
zlyhavšia v dodržiavaní morálnych hodnôt, vo svojich dôsledkoch vytvára priaznivé 
podmienky pre vznik a šírenie  sociálno-patologických javov. Rovnako negatívny dopad má 
strata autority rodičov, okrem iného pre ich neschopnosť adekvátne riešiť vlastné problémy, 
často verejne prezentovaná neúcta voči zručnostiam starších a precenenie zručností mládeže 
(predovšetkým v zaobchádzaní s modernou technikou) atď.  
Negatívne pôsobí i skutočnosť, že dnešný životný štýl je určovaný tzv. celebritami - 
módnymi ikonami (herci, speváci, športovci, mediálne známe osoby politikov, podnikatelia, 
ale aj osoby, konanie ktorých je za hranicou zákonnosti apod.) a že podrobenie sa diktátu 
módy životných štýlov a z neho plynúcich výhod konzumu je pre bežného občana spravidla 
uskutočniteľné len za cenu porušenia noriem, niekedy dokonca len delikventným konaním. 
Problematizovanie hodnôt, ktoré vyznávali predchádzajúce generácie, tendencia opovrhovať
životným štýlom určovaným vzdelávaním a pracovným zaradením  človeka v spoločnosti, 
uvoľňovanie noriem a ich platnosti doplnené o predstavu, že k majetku je možné prísť
dedičstvom, svadbou, výhrou v lotérii  či TV súťažou, šťastnou náhodou, no nie prácou 
a altruistickým prístupom v ľuďom, dôraz kladený v spoločnosti na majetkovú úroveň
jedincov a mocenské postavenie bez ohľadu na spôsob, akým boli dosiahnuté, podporuje 
egoizmus a bezohľadnosť, nevyhnutný pre vznik a šírenie sociálno-patologických javov.  
Taktiež radikálne zmeny v prístupe k výchove, k zaobchádzaniu s delikventami, pri 
hľadaní príčin vzniku sociálnych deviácií vrátane kriminality spolu s odmietaním disciplíny 
ako výchovného prostriedku, spochybňovaním váhy osobnej zodpovednosti za následky 
vlastného konania, všeobecné ospravedlňovanie kriminálneho konania mládeže vekom 
a zvádzanie viny predovšetkým na dospelých, zdôrazňovanie mladosti takmer ako 
všeobecného pardonu pre asociálne a antisociálne konanie, kult násilia v spoločnosti (TV, 
film, tlač, PC hry, výtržníctvo na štadiónoch, tolerované vandalstvo ai.), to všetko 
spoluvytvára vhodné podmienky pre šírenie sociálno-patologických javov.  
Často je  ťažké určiť,  čo je príčinou sociálno-patologických javov a čo ich následkom, 
napr., či u značnej časti spoločnosti sa prejavujúca: 
- neprispôsobivosť základným spoločenským a sociálnym normám 
„dobrého správania“  (prejavujúca sa vulgárnosťou v ústnom 
prejave, výtržníckym správaním,  verbálnou agresiou, ale aj napr. 
podvodným lákaním peňazí v najbližšom sociálnom okolí, 6
„susedskými“ pôžičkami na vysoký úrok, drobnými krádežami doma, 
v obchodoch, klamaním klientov a zákazníkov, jazda autom bez 
vodičského oprávnenia, neplatením výživného na deti atď.)  alebo 
- odmietanie akejkoľvek práce ako potenciálneho zdroja 
uspokojovania osobných potrieb a nahradenie príjmov zo 
zamestnania, z pracovnej  činnosti príživníctvom, potulovaním sa, 
záhaľčivým spôsobom života, žobraním ako prevažujúcim zdrojom 
príjmov alebo 
- ohrozovanie mravného vedomia detí a mladistvých, umožnením 
ich predčasného kontaktu so svetom dospelých (prostredníctvom 
médií, komunikačných sietí, nedostatočnou celospoločenskou 
ochranou), napr. pri propagácii fajčenia, užívania alkoholu, drog, 
sexuálnej neviazanosti, agresívneho konania alebo 
- zanedbávanie seniorov (nielen v domácnosti – rodinou a ďalšími 
osobami, ale aj inštitúciami), 
- zneužívanie otrockej práce iných (napr. gastarbaitrov),  
- tolerovanie podvodov v reklame, následkom  čoho môže byť aj 
poškodenie zdravia občanov, 
- vysoká tolerancia spoločnosti k porušovaniu noriem všeobecne – 
k dopravným priestupkom, k domácemu násiliu, šikane, verbálnemu 
a brachiálnemu násiliu, mobbingu, bossingu, sexuálnemu 
obťažovaniu, k ekologickým priestupkom alebo 
- chudoba výraznej  časti pracujúcich obyvateľov, stúpajúca 
zadĺženosť jedincov i domácností atď. 
Výpočet možných príčin a následkov je len ilustratívny, bez snahy o úplnosť. Podiel 
značnej časti spoločnosti na ich existencii je aktívny a ešte väčšia časť členov spoločnosti sa 
na príčinách a podmienkach sociálno-patologických javov podieľa pasívnym konzumom. 
 
3. Vybrané sociálno-patologické javy – súčasný stav 
 
Medzi najrozšírenejšie sociálno-patologické  javy v posledných rokoch patrí: zneužívanie 
alkoholu, drogové a iné závislosti, násilie smerované proti jedincovi či skupine osôb vrátane 
prejavov extrémizmu, rôznych druhov šikany, násilie v rodine a novo zneužívanie internetu, 
sociálnych sietí, prostitúcie, bezmovectva. 
a) zneužívanie alkoholu, drogové a iné závislosti 
Drogy, ich užívanie legalizácia ich užívania, sú témy  denne diskutované odborníkmi 
i širokou verejnosťou. 
Súvislosť zneužívania alkoholu, nealkoholových drog, ale aj šírenie iných závislostí 
(napr. chorobného hráčstva) so sociálno-patologickými javmi je evidentná. Najväčšie 
škody spôsobujú závislosti na fyzickom a duševnom zdraví mládeže – tu spoločenské 
následky vysokého počtu postihnutých sú najtragickejšie. Zdravotnými a sociálnymi 
dôsledkami spôsobenými závislosťami trpia nielen postihnutí, ale aj celé ich sociálne okolie 
a spoločnosť.  
Drogové trestné  činy evidované v oficiálnych štatistikách sú iba malou  časťou 
skutočne páchanej drogovej kriminality a celkom zanedbateľnou  časťou skutočne 
vyvíjaných aktivít,  súvisiacich so základným problémom,  ktorým je užívanie nelegálnych 
drog. Okrem toho s užívaním nelegálnych drog súvisia ďalšie sociálno-patologické javy, ako 
napr. záškoláctvo, domáce násilie, prostitúcia, šírenie vírusu HIV, iných chorôb atď. 
Po určitej stagnácii znova začína byť problémom alkoholizmus, a to i u žien. 
Tieto negatívne skutočnosti sa násobia tým, že životný spôsob jedincov i skupín 
postihnutých vymenovanými závislosťami má svoje špecifiká, ktoré, napriek tomu, že sú 7
v spoločnosti hodnotené ako spoločensky nežiadúce, majú tendenciu sa rýchlo šíriť i medzi 
ostatných mladých ľudí, u ktorých sa zatiaľ chorobné závislosti neprejavujú. 
Ako vysvetlenie vzniku a enormného šírenia závislostí sa uvádza rovnako ako u ostatných 
sociálno-patologických javov: totálna  dezorientácia jedincov i celej spoločnosti – strata 
dôvery v hodnotový systém, posun od hodnôt povinností k hodnotám sebarealizačným, zmena 
životného štýlu. Stále viac ľudí opúšťa svet povinností a nutností a vrhá sa do náruče voľnosti 
a neviazanosti. Súbežne s týmito premenami (a v zhode s očakávaním sociológov 
a kriminológov) rastú prejavy sociálnej neznášanlivosti, sebeckosti a bezohľadnosti. 
b) násilie páchané na iných a na sebe 
Násilie páchané na iných – agresia je normálna vlastnosť, zmyslom ktorej je v prírode 
prežitie. Násilné správanie (violence) je druh agresie, zámerom ktorého je niekoho poškodiť
alebo zničiť. Násilné správanie je patologická agresia. 
      Agresivita v ľudskom správaní (agresívne  konanie) je spravidla stotožňovaná 
s úmyselným násilným konaním. Etiológia patologickej agresie v ľudskom správaní je totožná 
s etiológiou väčšiny sociálno-patologických javov.  Častejšie, než u iných javov býva 
agresívne konanie jedinca spojované s poruchou osobnosti (afektívnou labilitou, dissociálnou 
poruchou osobnosti atď.), prípadne uvádzané do súvislosti so zneužívaním alkoholu a drog. 
Násilné prejavy sú označované rôzne, tak ako sa menia ich vonkajšie prejavy i osoby, 
prípadne veci, proti ktorým smerujú. Medzi sociálno-patologické javy sú radené všetky 
závažnejšie prejavy brachiálneho násilia (fyzické útoky) a často i závažné prejavy verbálneho 
násilia (slovné útoky) smerujúce proti fyzickej a psychickej integrite človeka. Taktiež útoky 
smerujúce proti príslušníkom určitých skupín motivované ich pracovným  či sociálnym 
zaradením (policajtom, verejným  činiteľom, úradníkom) a útoky, ktoré sú prejavom 
xenofóbie, rasizmu, ale aj diváckeho násilia útočníkov patrí do patologickej agresie. Cieľom 
násilného konania je ublížiť inému  človeku (úmyselné ublíženie na zdraví, šikanovanie, 
domáce násilie, týranie  ľudí, ale aj zvierat), prípadne v autoagresii ublížiť sebe samému. 
Násilie môže smerovať i proti veci (vandalizmus), ale ako násilie je  často posudzovaná 
i hrozba použitia násilia (vydieranie). Najzávažnejším prejavom násilia smerujúceho proti 
inému  človeku je vražda a proti vlastnej osobe samovražda. Všetky závažné prejavy 
fyzického násilia (s výnimkou vojnových útokov), sú takmer vo všetkých spoločnostiach 
hodnotené ako prejavy kriminálne a ich páchatelia sú trestaní najprísnejšími trestami. 
     V posledných rokoch je v spoločnosti venovaná zvláštna pozornosť agresii prejavujúcej sa 
rôznymi formami šikany v najbližšom sociálnom okolí jedinca: od šikany v škole, cez šikanu 
na pracovisku, v bydlisku, v športe  či iných záujmových  činnostiach až po šikanu 
v sociálnych inštitúciách typu liečební pre dlhodobo chorých. 
     Samovraždy – napriek tomu, že je samovražda trvalou súčasťou ľudského bytia – určitou 
sociálnou konštantou, je abnormálnym sociálnym javom. Jej rozšírenosť je totiž sprevádzaná, 
ako naznačujú predovšetkým štatistické analýzy, momentálnou politickou, náboženskou, 
sociálnou a ekonomickou situáciou  ľudí. Spoločenské vedy (psychiatria, sociológia, 
demografia) sa pokúšajú nájsť hlavné príčiny zmeny dynamiky samovrážd, zatiaľ však márne. 
Je to prejav nielen osobný, individuálny, ale má aj dimenziu civilizačnú a sociálno-kultúrnu. 
Česko a Slovensko patrili a patria k oblastiam s pomerne vysokým percentom výskytu 
samovrážd (viac Česi než Slováci). Stále výrazne  častejšie páchajú samovraždy muži, než 
ženy. Pokiaľ ide o vekové rozvrstvenie samovrahov, tak prevládajú osoby vo veku nad 40 
rokov. Súvisí to asi s tým, že s pribúdajúcim vekom sa u ľudí prejavujú väčšie problémy 
zdravotné, rodinné, pracovné, ktoré sa im zdajú byť neriešiteľné. V tomto veku sa tiež zvyšuje 
výskyt duševných porúch. 
     Samovraždou  človek obvykle prezentuje zrútenie  ľudských vzťahov, beznádej svojho 
ďalšieho života súkromného, niekedy i spoločenského. V posledných rokoch sú, podľa 8
názorov niektorých psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov, samovraždy  často 
dôsledkom psychických porúch zavinených dlhodobou nezamestnanosťou, problémami na 
pracovisku – mobbingom a bossingom, ale aj sociálnym vylúčením a pod. 
     S násilím proti skupine osôb sa stretávame veľmi  často u ďalšieho rozšíreného sociálnopatologického javu a tým je 
     Extrémizmus – každá demokracia sa musí  stretávať s politickým extrémizmom a súčasne 
každý občan je potenciálne v nebezpečenstve podľahnúť nejakej extrémistickej ideológii. Je 
však možné vytypovať skupiny ľudí, u ktorých sú riziká väčšie.  
     Z kriminologického hľadiska sú významné 2 prejavy extrémizmu, a to náboženský 
a politický. 
     Extrémizmus, najkrajnejším prejavom ktorého je terorizmus, je t. č. na vzostupe. Často sa 
manifestuje ako militantné odmietanie panujúceho stavu, s prvkami násilného správania. Ním 
prezentované politické, prípadne náboženské ciele smerujú mimo tradičnú demokraciu. 
Niekedy sa rozlišujú skupiny extrémistické, ktoré sú pre spoločnosť nebezpečné práve 
používaním násilia k presadeniu svojich cieľov a skupiny radikálne, ktoré môžu mať, pri 
zachovaní niektorých podmienok, pre spoločnosť význam pozitívny. Ale len v tých 
prípadoch, pokiaľ u radikálov chýba prvok násilia ako v činoch, tak v proklamáciách. Za 
predstaviteľov extrémizmu sa v súčasnej dobe považujú všetky fašizujúce smery v hnutí 
skinheads a všetky zoskupenia zakladajúce svoju ideológiu na tradíciách nacionálneho 
socializmu, rasizmu, antisemitizmu, náboženskej neznášanlivosti. 
     Za extrémistov sa pokladajú osoby alebo skupiny, ktoré sa vyznačujú výraznou odchýlkou 
od všeobecne zavedených a v aktuálnej dobe prijímaných noriem, najmä: 
- vysokou mierou demagógie a názorovej neznášanlivosti 
a odmietaním kompromisných riešení, pričom ich argumentácia 
ponúka jednoduché, rýchle a nereálne riešenia problémov 
v spoločnosti, založené na krajnom politickom názore alebo 
náboženskom presvedčení a obetovaní životov a zdravia občanov, ich 
majetku, verejného pokoja a poriadku, 
- svoj útok smerujú proti skupinám obyvateľov bez ohľadu na to, či títo 
obyvatelia sú nositeľmi prvku, proti ktorému je snaha extrémistov 
vedená (napr. proti všetkým občanom tmavej pleti), 
- absenciou hmotných pohnútok, ideovou motiváciou trestného 
konania atď. 
     Násilie na štadiónoch – návštevníci futbalových zápasov je možné rozdeliť do štyroch 
skupín: Prvú skupinu tvoria futbaloví diváci, druhú futbaloví  fanúšikovia, tretiu futbaloví 
chuligáni – hooligens (synonymum slova rowdies) a štvrtú kategóriu tzv. ultras. Polícia delí 
návštevníkov štadiónov, v súlade so skúsenosťami, získanými pri zasahovaní proti diváckemu 
násiliu, do nasledovných kategórií:  A. nerizikoví návštevníci (futbaloví diváci). B. menej 
rizikoví návštevníci (futbaloví fanúšikovia). C. veľmi rizikoví návštevníci (futbaloví 
chuligáni). 
     Futbalové chuligánstvo je  dnes založené na partách – tlupách, väčšinou mladých 
priaznivcov, ktorí prichádzajú na futbalové štadióny,  či mimo ne (čo je dnes  častejšie), 
s primárnym cieľom vyvolať konflikt či bitku s inými podobnými skupinami súperovho tímu. 
Týchto skupín podporujúcich jeden tím je väčšinou viac a ich názvy niekedy obsahujú slová 
ako sú gang, parta, banda, tlupa, komando, klan, divízia, hooligens. Týmito názvami sa 
vymedzujú od neorganizovaných skupín.  
     Niektoré z týchto párt sú veľmi dobre organizované a nezjednocuje ich len klubové 
rivalstvo a nenávisť k nepriateľským chuligánskym skupinám, ale aj politické, rasové, 
náboženské, národnostné, regionálne a sociálne motívy. 9
     Chuligánov je možné označiť za celkom špecifickú subkultúru, ktorá členom jednotlivých 
tlúp ponúka a niekedy i vnucuje určité prostriedky konania, štruktúruje a organizuje ich život 
zložitým a pre ich členov záväzným spôsobom. 
     V rade tlúp je podstatný vek  členov, znalosti o chuligánskej  scéne, kontakty ne „šéfov“ 
iných skupín a pod. Podľa pozorovania sa vek chuligánov pohybuje od 15 do 40 rokov.  
     Násilie na pracovisku – (workplace violence) síce, rovnako, ako ďalšie druhy šikany, nie 
je novým javom, avšak je mu v súčasnej dobe venovaná stále väčšia pozornosť a súvisí, aspoň
sčasti, so spoločenskými zmenami prejavujúcimi sa  častejším výskytom homogénnych 
pracovných skupín – skupín mladých vrstovníkov. Prejavy násilia na pracovisku sa obvykle 
rozdeľujú podľa toho, kto sa šikany dopúšťa, na tzv. mobbing a bossing. 
     Mobbing predstavuje šikanu na pracovisku, ktorej sa dopúšťajú spolupracovníci 
obete. Niekedy je namiesto slova šikana používané označenie psychoteror. Ide obvykle 
o systematické šikanovanie, riadené a uskutočňované kolegami s cieľom niekoho poškodiť, 
znemožniť, zosmiešniť, poprípade spôsobiť mu škodu. Ako mobbing býva označované 
zosmiešňovanie vybraného kolegu pred spolupracovníkmi, jeho ohováranie, úmyselné 
prehliadanie, psychické vydieranie. Častým cieľom je šikanovanú osobu donútiť k výpovedi 
alebo dosiahnuť jej prepustenie zo zamestnania. Príčinou môžu byť konkurenčné vzťahy na 
pracovisku, strach z prepustenia, závisť, sexuálne odmietnutie a pod. Ten, ktor začína 
s útokom ako prvý, býva označovaný ako mobber. K nemu sa postupne pridávajú ostatní 
a dochádza k systematickému šikanovaniu obete, ktoré postupuje až k jej zavrhnutiu všetkými 
členmi pracovného kolektívu, prípade k vylúčeniu z pracoviska. K podobným útokom 
dochádza spravidla na pracoviskách so slabými vedúcimi pracovníkmi, bezzásadovým 
riadením, ktoré nahráva vzniku  závisti, rivalite medzi pracovníkmi, ktoré nie je schopné 
zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so zamestnancami a na pracovisku pripúšťa diskrimináciu. 
Viac sa tento jav prejavuje tam, kde prevládajú medzi zamestnancami ženy, ale nie je to 
pravidlom.  
     Následky mobbingu, rovnako nasledujúceho bossingu bývajú rôzne – a závisí 
predovšetkým od obete – od psychosomatických ťažkostí až po samovraždu.  
     Bossing predstavuje šikanu na pracovisku, ktorú spôsobujú vedúci pracovníci 
a obeťou je ich podriadený.  Praktiky takejto šikany bývajú ešte razantnejšie, než 
u mobbingu, niekedy má charakter sexuálneho obťažovania („harašenia“). Prejavy: 
vyhrážanie sa výpoveďou, zadávanie nezmyselných, nesplniteľných úloh, ale aj zatajovanie 
pre splnenie úlohy dôležitých informácií, úmyselní stresovanie, zosmiešňovanie predkolagami 
a pod.  
     Domáce násilie – jav označovaný ako domáce násilie zahŕňa všetky druhy fyzického, 
sexuálneho a psychického násilia vyskytujúceho sa vo všetkých typoch intímnych 
vzťahov, tzn. rodinných a partnerských. 
     Ide teda o prípady akéhokoľvek násilia, kedy medzi obeťou a útočníkom existuje nejaká 
forma osobného vzťahu alebo taký vzťah medzi nimi existoval v minulosti. Nejde teda len 
o násilie páchané na ženách odohrávajúci sa v rodine, domáce násilie je javom omnoho 
širším, ktorý zahŕňa rovnako zneužívanie detí (či už fyzické, psychické alebo sexuálne), 
násilie medzi súrodencami, zneužívanie či zanedbávanie starých osôb a zneužívanie rodičov 
deťmi. V praxi však prevažujú prípady fyzického alebo duševného násilia páchaného na 
ženách ich partnermi – mužmi. Častá je, v takýchto prípadoch, prítomnosť detí, ktoré sa tak 
stávajú druhotnými obeťami domáceho násilia.  
     Domáce násilie spravidla nie je jednorazovou reakciou na určitú problémovú situáciu, 
ktorá nastala medzi obeťou a agresorom, naopak, ide o dlhšie trvajúci jav, intenzita ktorého sa 10
postupom doby stupňuje. Príčinou tohto javu je možné pritom hľadať jednak v povahovom 
založení  útočníka, ďalej v jeho sklonoch k zvýšenej  konzumácii alkoholu, jeho psychickej 
poruche či domácich nezhodách.  
     Známa typológia domácich násilníkov (Dutton, 1995, rozlišuje 3 typy ohrozujúcich osôb: 
- všeobecne agresívny typ (je agresívny vo vzťahu i mimo neho) 
- kontrolujúci sa typ (občasné výbuchy domáceho násilia súvisia 
s jeho skrývanou vlastnou neistotou) 
- emocionálne nestabilný typ (vyznačuje sa tzv. úzkostnou väzbou, 
poruchami osobnosti). 
      Preventívne pôsobia zákony na ochranu proti domácemu násiliu, ktoré zavádzajú možnosť
vykázania alebo zákazu vstupu násilnej osoby do spoločného obydlia za situácie kedy sú 
naplnené znaky domáceho násilia (dlhodobosť, eskalácia, jasné roly ohrozenej a násilnej 
osoby) a hrozí riziko ďalšieho násilia. 
     Patologické prenasledovanie (stalking) – niekedy tiež označované ako sliedenie. Je to 
jav, na ktorý spoločnosť nahliada ako na druh šikany a časť žiada jeho kriminalizáciu ako 
trestný  čin s vlastnou skutkovou podstatou.  Patologické prenasledovanie je možné 
charakterizovať ako dlhšie trvajúce sústavné, cielené sledovanie a obťažovanie inej 
osoby, ktorá takéto správanie pociťuje ako ohrozujúce a stresujúce.  Najčastejšie ide 
o kombináciu rôznych konaní s rôznou motiváciou, od priania nadviazať vzťah až po pomstu. 
Spoločným znakom konania sú silné emócie, reálne ohrozenie obete.  Niekedy je stalking 
pokračovaním domáceho násilia na bývalom partnerovi (ex-partner-stalking). 
     Zapletal (2008) pri členení najčastejších páchateľov stalkingu uvádza typológiu Dressinga, 
Kühnera a Gasseho rozdeľujúcu ich do 5 skupín: 
1. Odmietnutý prenasledovateľ (mal skôr k obeti vzťah, spravidla intímny). Je 
hodnotený ako najnebezpečnejší zo všetkých typov. 
2. Prenasledovateľ hľadajúci lásku (chce s obeťou nadviazať vzťah) 
3. Nekompetentný prenasledovateľ (neskúsený a neobratný v nadväzovaní a rozvíjaní 
vzťahov). 
4. Pomstychtivý prenasledovateľ (prenasleduje a zastrašuje obeť na základe 
skutočného či domnelého bezprávia). 
5. Prenasledovateľ túžiaci po koristi (spravidla plánuje sexuálny útok na obeť). 
Obeťou prenasledovania sa môže stať ktokoľvek. Stresujúce pre obeť, ale aj jej okolie je 
dlhodobosť javov a jeho nevyspytateľnosť. Stalking má najčastejšie podobu telefonického 
kontaktu,  často sexuálneho obťažovania, vyhrážania sa, ale aj fyzického útoku. 
Sprostredkovane z médií sú známe prípady fyzického násilia končiaceho usmrtením obete. 
Zneužívanie internetu – sociálnych sietí 
Je to jav relatívne medzi sociálno-patologickými javmi najmladší, avšak, čo do rýchlosti 
šírenia a poštu postihnutých, už zaujíma prvé priečky medzi najrozšírenejšími sociálnopatologickými javmi. Prvotné nadšenie z informačných systémov, výpočtovej techniky 
a mnoho komunikačných prostriedkov a netušených možností, ktoré dali  ľudstvu, sa 
v súčasnom svete menia v strach z ich zneužitia a to nielen voči jednotlivcovi 
a používajúcemu, ale aj proti spoločnosti a jej členom a inštitúciám všeobecne. Tieto obavy sú 
opodstatnené, bez ohľadu na to, že používanie týchto prostriedkov komunikácie nie je 
prístupné všetkým (či už z dôvodu nemožnosti ich vlastniť až po osobnú neschopnosť ju 
optimálne používať). Zásahy proti zneužitiu sú zatiaľ minimálne alebo vôbec nie sú. A pritom 
intenzita zneužitia už v mnohých prípadoch má charakter kriminálneho konania. Ešte nedávno 
bolo kriminálne konanie páchané v prostredí informačných systémov, výpočtovej techniky, 11
informačných a komunikačných technológií označované ako počítačová kriminalita, dnes je 
používané nové označenie, a to „cyber crime“ alebo „informačná kriminalita“, pričom 
v skutočnosti nebolo a nie je toto konanie ako kriminálne spravidla stíhané, nehovoriac 
o postihovaní konkrétnej osoby. Pojmoslovie sa v tejto oblasti mení zo dňa na deň, aby sa čo 
najviac priblížilo stále sa meniacim prejavom zneužívania možností, ktoré technologický 
pokrok v prostriedkoch sprístupňujúcich informácie a rozširujúci možnosti sociálnych 
kontaktov poskytuje. Napr. Volovecký (2008) uvádza ako  hlavné pojmy: internetová 
kriminalita, e-kriminalita, kyberterorizmus, softvérové pirátstvo, hacking, phishing, 
počítačové sabotáže (predstavujúce úmyselné konanie s cieľom zničiť či poškodiť výpočtovú 
techniku, programy, technické príslušenstvo a pod.), počítačovú špionáž, krádeže  času 
a manipulácia s informáciami a softvérom, nedbalostné konanie, pri ktorom dochádza 
k zničeniu, zneužitiu výpočtovej techniky. Avšak už v roku nasledujúcom (2009) najnovším 
a najrozšírenejším typom patológie v tomto prostredí je zneužitie Facebooku, konkrétne 
prostredníctvom sociálnych sietí šírených aplikácií a spamov. Ide o zneužitie spamov 
spojených so zoznamovaním, vábením na cudzie (falošné) profily a na vylákanie 
zneužiteľných osobných i ďalších informácií, presmerovanie obsahu stránky konkrétnej osoby 
na iné nebezpečné stránky, žobranie o finančné prostriedky na falošné akcie, falošné ponuky 
práce, vábenie konkurenčných sociálnych sietí  či pochybných náboženských smerov, 
kyberšikanu. Niekedy to končí i tzv. stratením identity. 
Prostitúcia 
Prostitúcia a pornografia sú javy v našej posttotalitnej spoločnosti legalizované, 
avšak stále zostávajú zaradené medzi sociálno-patologické javy. Je to spôsobené tým, , že 
často súvisia s drogovými závislosťami, sexuálnym zneužívaním neplnoletých, násilným 
nútením k prostitúcii,  ďalej s kupliarstvom, vydieraním, týraním zverenej osoby a ďalšími, 
čisto kriminálnymi javmi. Taktiež  často bývajú spojované  s organizovaným zločinom. Pre 
účastníkov služieb spojených s prevádzkovaním prostitúcie, s výrobou pornografie, to  často 
býva základný a veľmi lukratívny spôsob obživy.  
Posledné desaťročie sa vyznačovalo v oblasti prostitúcie a pornografie určitou stagnáciou 
počtu prostitútok a stálym poklesom veku prostitútok a objektov pornoprodukcie, značným 
podielom cudzincov medzi pozorovateľmi erotických služieb i medzi prostitútkami, 
výrazným zapojením chlapcov ako prostitútov. Zmenil sa i dopyt sprostredkovávaný 
internetom a inými komunikačnými technológiami. Napr. počet abonentov pornografie na 
internete a abonentov špeciálnych programov TV dokazuje, že súžitie s pornografiou sa stalo 
už životným štýlom časti spoločnosti. 
Bezdomovstvo 
Bezdomovstvo je v našej spoločnosti relatívne novým sociálno-patologickým 
fenoménom, na ktorú je v súčasnosti nazerané ako na   krajnú formu sociálneho 
vylúčenia. Pred rokom 1990 akoby bezdomovstvo v našich zemiach neexistovalo – 
v skutočnosti bolo kriminalizované ako tzv. príživníctvo a s bezdomovcami bolo nakladané 
ako s páchateľmi trestných činov. Po jeho dekriminalizácii sa počet bezdomovcov radikálne 
zvýšil.  Ďalšie zvýšenie bolo ovplyvnenie privatizáciou podnikov, zrušením podnikových 
ubytovní, zvýšením zahraničnej migrácie, zvyšovaním počtu  ľudí, ktorí z rôznych dôvodov 
prišli o byt či ubytovanie.  
Rizikovou skupinou sú i tzv. potenciálni bezdomovci, čo sú osoby, ktorým bezdomovstvo 
reálne hrozí z dôvodu neistých bytových podmienok alebo migranti, prisťahovalci, azylanti. 
Spôsob života bezdomovcov je ovplyvnený dĺžkou bezdomovstva – čím dlhšie je človek 
bezdomovcom, tým horšie sa reintegruje do spoločnosti a taktiež skutočnosťou, že so stratou 
domova  človek stráca dôležité osobné  a sociálne väzby. V spoločnosti je potom 12
bezdomovstvo spojené s negatívnymi stereotypmi: predovšetkým kriminalitou, 
alkoholizmom, duševnými a fyzickými chorobami a bezdomovci sú vnímaní ako potenciálne 
ohrozenie verejného poriadku. U bezdomovcov sú vo vyššej miere nachádzané vlastnosti 
osobnosti, ktoré môžu byť príčinou, ale aj dôsledkom špecifického spôsobu ich života. 
Najčastejšie ide o psychickú labilitu, silné emocionálne reakcie a psychické rozlady, 
bojácnosť, nedostatok zodpovednosti voči okoliu i sebe, postupnou stratou vôle. Ďalej o stratu 
pracovných a hygienických návykov, neschopnosť sebaovládania sa. Početné sú 
u bezdomovcov i poruchy psychiatrického rázu: rôzny psychózy kombinované s poruchami 
spôsobenými abúzom psychotropných látok – najmä alkoholu u starších a drog u mladších 
ročníkov, s depresívnymi poruchami atď.  
U bezdomovcov nie je výnimkou záznam v trestnom registri, ale veľmi  často sú 
i objektom kriminálnych útokov. Spoločenské zásahy proti bezdomovstvu zatiaľ nie sú 
účinné. 
 
4. Základné opatrenia používané na obmedzenie vzniku a rozšírenia sociálnopatologických javov 
 
Najintenzívnejšou formou reakcie spoločnosti na sociálno-patologické konanie je 
trestná represia. Je to významný, nie však rozhodujúci nástroj sociálnej kontroly. Zvyčajne 
ide o prelínanie sa represie a prevencie – cieľom takejto represie je zabrániť opakovaniu 
javov, tzn. pôsobiť preventívne. Adekvátne uplatňovanie represie má  spravidla pozitívny 
vplyv na jedinca, ktorý je aktívnym účastníkom sociálno-patologických javov a jeho okolia 
a je nezastupiteľným prostriedkom na obmedzovanie výskytu sociálno-patologických javov. 
Najtvrdším zásahom je potom kriminalizácia vybraných nebezpečných javov a tým aj ich 
páchateľov. V poslednej dobe ide napr. o razantnejší postih niektorých prejavov násilia, ale aj 
rozšírenie trestnosti konania označovaného ako úverové podvody, postihy za riadenie bez 
vodičského oprávnenia, riadenie motorového vozidla pod vplyvom návykových látok, za 
prejavy diváckeho násilia, domáceho násilia, sprejerstva a pod.  
Sociálna kontrola sociálno-patologických javov sa však realizuje aj inými 
prostriedkami a formami existujúcimi mimo trestnoprávnej oblasti. Napr. opatrenia na 
obmedzenie alebo potlačenie alkoholových, drogových alebo iných závislostí, nemajú len 
represívnu podobu, ale sú realizované i ekonomické, organizačné, výchovné a iné opatrenia 
obmedzujúce dostupnosť návykových látok (zvyšovanie cien alkoholu, obmedzovanie jeho 
konzumácie dôsledným trestaním za porušenie zákazu jeho predaja neplnoletým, kampane 
v školách, v médiách atď.). 
Pretože sociálno-patologické javy sú najčastejšie doménou mládeže, základné opatrenia 
proti nim sú  často zamerané práve na túto vekovú kategóriu. Medzi najznámejšie opatrenia 
patrí nariaďovanie a ukladanie ochrannej výchovy a uplatňovanie tzv. alternatívnych opatrení 
k trestom. 
Výslednosť takýchto opatrení, ktorých účinnosť v pôsobení na deti a mládež, potom 
priamo určuje rozsah výskytu určitých sociálno-patologických  javov (a to nielen medzi 
mládežou) a ich intenzitu. Opatrenia, ktoré sú zamerané na podchytenie ako aktívnych 
problémových jedincov, tak aj jedincov, ktorí sa stávajú problémovými predovšetkým 
pasívnym podvoľovaním sa vplyvu asociálneho okolia, predstavujú širokú škálu možností (v 
poslednej dobe nedostatočne zmapovanou). Sú to opatrenia štátnych i neštátnych organizácií, 
zakotvené alebo umožnené zákonom, napr. zásahy zdravotníckych zariadení, sociálnych 
služieb (orgány sociálno-právnej ochrany detí), oddelení starostlivosti o rodinu a dieťa, 
pôsobenie stredísk Probačnej a mediačnej služby, až po opatrenia trestno-právne. 
K tomu, aby širšie spoločenské pôsobenie a preventívne aktivity, zabraňujúce vzniku, 
existencii a rozširovaniu sociálno-patologických javov boli účinné, je nevyhnutné uskutočniť13
vždy serióznu analýzu existujúcej situácie,  predovšetkým úrovne sociálno-patologických 
javov v určitom  čase a priestore, zistiť ich možné príčiny, opísať aktívnych účastníkov, 
organizátorov a ich základné charakteristiky, zistiť koho alebo  čo sociálno-patologické javy 
poškodzujú, či proti komu smerujú. Tam, kde je to možné pokúsiť sa odhadnúť ďalší vývoj 
jednotlivých javov, zhodnotiť možnosť ovplyvniť ich výskyt konkrétnymi zásahmi. Stanoviť
si dielčie i základné ciele preventívnych aktivít smerujúcich k obmedzeniu sociálnopatologických javov, vrátane spôsobu ich  dosahovania a spôsobu kontroly priebehu 
uplatňovania opatrení i správnosti cieľov. Samostatnú skupinu poznatkov, bez ktorých si nie 
je možné predstaviť  účinnosť systému opatrení určených na pôsobenie na delikventov 
i potenciálnych delikventov  sú tiež informácie o účinnosti už uplatňovaných preventívnych, 
ale aj represívnych opatrení.  
Bez takto široko koncipovanej a náročnej prípravy sa vystavujeme nebezpečenstvu, že 
vynaložené prostriedky, ľudské úsilie a uplatňované metódy budú znehodnotené, poprípade sa 
minú účinku alebo napáchajú viac škody, než javy, proti ktorým smerujú. 
Pokiaľ nedôjde k zmenám v podmienkach, za ktorých sociálno-patologické javy vznikajú, 
nie je možné počítať s ich radikálnou redukciou. 
V dobe, kedy pochybovanie o normách je bežným javom, kedy relatívne pevný 
spoločenský poriadok je nahradzovaný  „tekutým“, dôraz len na represiu za nedodržovanie 
spoločenských noriem alebo len na prevenciu, prípade tzv. sociálnu terapiu, problém nerieši. 
Žiadne opatrenie nie je samo o sebe opatrením schopným radikálne ovplyvniť výskyt 
existencie  či rozšírenie sociálno-patologických javov v našej spoločnosti. Účinnosť
uplatňovaných opatrení je závislá od ich vzájomného spolupôsobenia, od existencie 
fungujúceho systému represie a prevencie, od súčinnosti rezortov, štátnych a neštátnych 
organizácií. Iba vzájomná koordinácia a súčinnosť rôznych opatrení v rámci jednotného 
systému zameraná na dosiahnutie rovnakých cieľov môže byť zárukou účinnosti 
uplatňovaných a pripravovaných opatrení, zárukou ovplyvnenia  existujúcich sociálnopatologických javov. 
Zatiaľ používané jednotlivé dielčie, čo ako samostatné a účinné opatrenia, nemohli splniť
naše očakávania do nich vkladané práve preto, že ich uplatňovanie je skôr náhodné, založené 
na opatreniach uprednostňovaných len jedným konkrétnym rezortom v rámci svojej 
pôsobnosti a kompetencii. Mnohé opatrenia z dôvodu ich náhodného, nesystematického 
použitia potom neboli schopné znížiť hromadnosť výskytu sociálno-patologických javov 
a boli neprávom odložené alebo zabudnuté, napr. dohľad nad správaním podmienečne 
prepustených a podmienečne odsúdených osôb, príprava  osôb prepustených z väzenia po 
výkone trestu odňatia slobody na ďalší život, s cieľom znížiť ich možnú recidívu, dohľad nad 
mládežou opúšťajúcou výchovné ústavy a pod. 
Jednoduché riešenia v oblasti sociálno-patologických javov nemôžu byť úspešné už preto, 
že sociálne vzťahy medzi  ľuďmi sa utvárajú zložito, sú značne ovplyvnené dobou a rýchlo 

reagujú na spoločenské zmeny, pričom zákonitosti týchto zmien nie sú doposiaľ dobre známe.  

Generačný čas: 8.72087478638ms, CMS system created by mr.Puetro (www.puetro.net)