Sociálno-patologické javy ( vznik kriminality )
1. Obsah pojmu sociálno-patologické javy
Sociálno-patologické javy (tiež označované ako sociálne deviácie, príp. sociálnonegatívne javy) sú jedným z najzávažnejších problémov súčasného spoločenského vývoja.
A to problém, ktorý sa stále dynamicky vyvíja a u ktorého spôsoby doposiaľ uplatňované pri
jeho riešení obvykle nie je možné hodnotiť ako účinné. Sociálno-patologické javy veľmi úzko
súvisia so stavom spoločnosti a citlivo reagujú na spoločenské zmeny a ich následky.
Z analýzy existujúcich sociálno-patologických javov, ich premien a úspešnosti pri ich
obmedzovaní, prípadne eliminácii, je možné okrem iného usudzovať na rozsah zvnútornenia
v spoločnosti morálnych noriem, kvalitu spoločnosťou uplatňovaných regulatívov i je možné
odhadovať ďalší možný spoločenský vývoj.
Javy označované ako sociálno-patologické nemusia byť z pohľadu odlišného času
a miesta totožné. Ako sa líšia kultúry jednotlivých zemí, spoločenské normy, tak sa líšia aj
javy, ktoré sa od uznávaných noriem odchyľujú. I v rovnakej kultúre to, čo je v určitej
spoločnosti teraz označované ako sociálno-patologický jav, možno nebolo takto označované
pred 20 rokmi – napr. mobbing, bossing alebo vôbec neexistovalo – napr. gambling,
kyberšikana, phishing. A naopak, to, čo bolo vtedy pre spoločnosť neprijateľné, je teraz
podporené zákonom, napr. homosexuálne vzťahy alebo takmer vymizlo, napr. krádeže áut
s cieľom „povoziť sa“. Niektoré javy skôr označované ako sociálno-patologické, napriek
tomu, že ich existencia bola legalizovaná, zostávajú stále ako sociálno-patologické i naďalej –
napr. prostitúcia, pornografia.
Ako sociálno-patologické javy sú v našej kultúre vždy hodnotené: kriminalita, násilie
proti jedincovi a skupine, samovraždy, alkoholizmus a iné závislosti. Radenie ďalších býva už
ovplyvnené dobou, kedy ten ktorý jav znepokojuje spoločnosť hromadnosťou svojho
rozšírenia (predovšetkým sprejerstvo, násilie na štadiónoch, prostitúcia, pornografia, hazardné
hráčstvo) a odolnosťou voči snahám ich obmedziť (napr. porušovanie pravidiel cestnej
premávky, domáce násilie, šikana). K radikálnym zmenám skladby sociálno-patologických
javov dochádza spravidla pri veľkých spoločenských zmenách, ktoré bývajú sprevádzané
zmenou tabuizovania určitých javov v spoločnosti (napr. sexuálnych, kultúrnych noriem).
V súčasnosti ako sociálno-patologické javy bývajú chápané predovšetkým:
1. alkoholizmus, drogové a iné závislosti vrátane chorobného hráčstva (gambling)
2. členstvo v extrémistických skupinách a náboženských sektách, rasizmus,
xenofóbia, prejavy násilia pri demonštráciách,
3. domáce násilie, chorobné prenasledovanie (stalking)
4. šikana v škole, na pracovisku, v sociálnych a výchovných inštitúciách voči
klientom týchto inštitúcií (napr. seniorom, mládeži, duševne chorým( sexuálne
obťažovanie (harasment) a pod.
5. prostitúcia, promiskuita, účasť na pornoprodukcii, kupliarstvo, komerčné
sexuálne zneužívanie detí,
6. hazardné hráčstvo, a to i také, ktoré nemá charakter chorobnej závislosti,
7. vandalizmus vrátane sprejerstva, násilie na štadiónoch, pouličné násilie,
8. asociálnosť šírená prostredníctvom internetu a na tzv. sociálnych sieťach,
9. samovraždy,
10. korupcia, klientelizmus,
11. vytváranie pouličných gangov, detí a mladistvých, tzv. subkultúry mládeže
(mimo skinheads ešte napr. punk, graffiti, techno).
12. bezdomovstvo.
Najzávažnejším sociálno-patologickým javom je kriminalita – tzn. zločin, ktorý
predstavuje z pohľadu konkrétnej spoločnosti najzávažnejšie porušenie sociálnych noriem – 2
a na ktorý spravidla spoločnosť reaguje zvláštnym systémom sankčných noriem vyjadreným
v trestnom kódexe. Kriminalitu, ktorá je potom synonymom pojmu trestná činnosť,
predstavujú činy (javy), ktoré napĺňajú tzv. skutkovú podstatu trestného činu stanovenú
trestným zákonom.
Značná časť sociálno-patologických javov sa navzájom prelína, dopĺňa a podmieňuje.
Väčšina potom vyúsťuje do kriminality alebo vytvára podmienky pre jej vznik a existenciu.
Sociálno-patologickými javmi ako predmetom svojho druhu sa zaoberá
predovšetkým kriminológia a sociológia. V rámci sociológie, ktorá uprednostňuje
používanie pojmu sociálne deviácie, sa dokonca vytvorila samostatná disciplína – sociológia
deviantného správania. – skúmajúca javy označované ako sociálno-patologické javy.
Sociológovia označujú pojmom sociálna deviácia porušenie alebo podstatnú odchýlku od
niektorej sociálnej normy správania alebo od skupiny noriem, nerešpektovanie požiadaviek,
ktoré na jedinca alebo skupinu kladie určitá norma alebo súbor noriem. Vždy ide o odchýlku
spoločensky nežiadúcu, odmietanú alebo dokonca sankcionovanú, tzn. správanie
netolerované a javy hodnotené ako negatívne správanie jedinca alebo skupiny. Normou, vo
vzťahu k sociálnej deviácii, je potom chápaný sociokultúrny regulatív, ktorý v určitej situácii
pôsobí na ľudí ako členov skupiny a ovplyvňuje jednotným spôsobom ich správanie. Týmto
pojmom je označované to, čo je v určitej spoločnosti v určitom čase považované za
„normálne“, spoločensky vhodné (žiadúce) správanie (konanie, postoj). Normy sú chápané
ako verbalizované pravidlá, ktoré má konajúci vo svojom správaní rešpektovať a ktoré
sa pre nich pokladajú za záväzné. Ako jednoznačné predpisy sú však za normy považované
len v právnej sfére, v morálnej sú len jedným z mnohých zreteľov, podľa ktorých sa jedinec
môže orientovať. V mimoprávnej sfére sú tak normy dávané do súvislosti s hodnotovými
orientáciami jedincov a skupín osôb. Najväčšie problémy s dodržovaním sociálnych
noriem vznikajú tam, kde sa ich dodržiavanie stretáva s osobnými záujmami, tzn., kde
sa presadzuje tendencia nadraďovať osobné záujmy nad spoločenské. V modernej
spoločnosti si určité súbory noriem zachovávajú svoju širokú platnosť v súkromnom
i verejnom živote, vo väčšine oblastí sa však vzťah k normám rozrôzňuje a relativizuje alebo
sa nahrádzajú modelmi správania, ktoré nie sú spojené so záväznými hodnotovými
významami.
Pojem sociálno-patologické javy nie je možné stotožňovať s pojmom sociálne deviácie:
javy, ktoré sú označované ako sociálno-deviantné, nemusia byť vždy patologické. Za sociálnu
deviáciu je považované narušenie akejkoľvek sociálnej normy. Na rozdiel od sociálnej
patológie je pojem sociálna deviácia hodnotovo i emocionálne neutrálna. Prekročenie
sociálnych noriem potom nie je jav výnimočný a má i svoj tolerančný limit, ktorý vymedzujú
ako mieru znášanlivosti k správaniu a dodržovaniu noriem druhými ľuďmi.
Jednotná definícia sociálno-patologických javov tak neexistuje. Niekedy sú sociálnopatologické javy, sociálne deviácie, sociálno-abnormálne procesy a sociálno-negatívne javy
chápané ako synonymá. Niekedy majú tieto pojmy odlišný význam, či vyjadrujú rôznu
intenzitu nebezpečnosti javov pre spoločnosť. Ako javy hodnotovo neutrálne bývajú chápané
len sociálne deviácie (v širšom chápaní), ktoré zahŕňajú i také javy, ako sú chudoba, vojnové
konflikty, vysoká rozvodovosť, nezamestnanosť, nízka pôrodnosť, nízka tolerancia voči
osobám výrazne sa odlišujúcim od okolia, vysoká tolerancia k nadmernému užívaniu
alkoholu, promiskuite, tabakizmu, potratom, ale aj výrazný nedostatok pocitu občianskej
súnáležitosti, ľudskej solidarity a pod.
Pre potreby orientácie v sociálno-patologických javoch si stačí uvedomiť, že vždy ide
o zjavné, závažné poruchy v správaní jedinca či skupiny, prejavujúce sa konaním
porušujúcim sociálne, niekedy i sociálno-právne normy. Sú to asociálne a antisociálne
poruchy, ktoré sa vyznačujú určitou hromadnosťou výskytu, stabilitou vo vonkajších
prejavoch, rozšírenosťou pri rovnakých sociálnych podmienkach a majú rovnakú alebo 3
podobnú etiológiu. Patria medzi ne prejavy, ktoré sú nepochybne závadné, ale samé o sebe
nie sú trestné. Napr. úteky z domu, účasť na činnosti extrémistických skupín, spáchanie
samovraždy vrátane pokusu, návykové nadužívanie alkoholických nápojov, zneužívanie drog,
hazardné hráčstvo, prejavy vandalstva, ale aj také javy, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu
trestných činov, vrátane detskej delikvencie, na ktorú pre nízky vek páchateľov nie je možné
reagovať prostriedkami trestného práva.
Rozsah prerastania sociálno-patologických javov do spoločnosti je nepochybne závislý od
týchto skutočností:
a) od kvality vnútorných regulatívov správania jedinca, ktorá závisí predovšetkým
od kvality socializačného procesu v prostredí rodiny a najbližšieho sociálneho
okolia, na pôsobenie školy, prostredia v zamestnaní (najmä v prvom zamestnaní)
a od kvality voľnočasových aktivít,
b) od kvality vonkajších regulatívov, tzn. od intenzity a funkčnosti uplatňovanej
kontroly formálnej (uskutočňované školou, výchovnými zariadeniami na
pracovisku, políciou, justíciou a pod.) i neformálnej (uskutočňovanej členmi
rodiny, osobami blízkymi – spolužiakmi, priateľmi, spolupracovníkmi, susedmi,
všeobecne vrstovníkmi atď.),
c) od objektívnej sociálnej situácie v spoločnosti (vrátane záväznosti platných
noriem a tlaku na ich dodržovanie, od spoločensky propagovanej hierarchie hodnôt
atď.).
Čo do intenzity nebezpečnosti sú sociálno-patologické javy občas rozdeľované podľa
závažnosti do dvoch skupín: na menej závažné a závažné. Ako menej závažné sú radené také
nežiadúce javy, ktoré sú spoločnosťou viac-menej tolerované, tzn. predovšetkým prostitúcia,
úžera, nemierne užívanie alkoholu, užívanie marihuany, sprejerstvo, menej intenzívne prejavy
domáceho násilia (verbálneho charakteru), drobné krádeže a podvody v rodine a na
pracovisku, nenásilné prejavy rasizmu a xenofóbie, hazardné hráčstvo, ohrozovanie mravného
vedomia detí a mladistvých a pod. Ako závažné sociálno-patologické javy sú potom
hodnotené najmä násilné prejavy ako proti iným osobám, tak aj proti vlastnej osobe,
zneužívanie tzv. tvrdých drog a predovšetkým kriminalita, ktorá zahŕňa javy označované
v platnom trestnom zákone ako trestné činy a prečiny.
2. Podmienky a príčiny vzniku a existencie sociálno-patologických javov
Pretože vznik nových sociálno-patologických javov, premeny už existujúcich
a predovšetkým dynamika ich rozširovania, je v dnešnej dobe stále rýchlejší, teoretické
disciplíny vrátane sociológie už nestačia reagovať na tempo ich premien adekvátnym
teoretickým zakotvením. Preto pri hľadaní podmienok a príčin vzniku sociálno-patologických
javov vo väčšine vedných odborov, ktoré sa sociálno-patologickými javmi zaoberajú, sú
uplatňované rôzne, tomu ktorému odboru vlastné prístupy. Najznámejšie sú prístupy
sociologické, tu je však uprednostnený prístup kriminologický.
Pri hľadaní príčin vzniku sociálno-patologických javov sa tak obmedzíme na určenie tzv.
rizikových faktorov (niekedy stotožňovaných s označením kriminogénne faktory). Ich
vymedzenie je však podstatne širšie než vymedzenie kriminogénnych faktorov, pretože
kriminalita je len najzávažnejším sociálno-patologickým javom, nie však najrozšírenejším a je
jej obvykle venovaná výrazná pozornosť zo strany štátnych orgánov.
Napriek tomu, že sociálno-patologické javy sú závislé od noriem platných v konkrétnej
dobe a sú veľmi relatívne vo svojom obsahu, skladbe i spôsoboch vnímania takýchto javov
dobovou spoločnosťou, faktory, ktoré výskyt a existenciu sociálno-patologických javov
podmieňujú a ovplyvňujú, sa v historickom aspekte príliš nemenia.
Medzi hlavné rizikové faktory, ktoré umožňujú vznik, existenciu a rozširovanie
sociálno-patologických javov, zhodne s vedeckými poznatkami a všeobecnou mienkou, 4
radíme závadové javy v spoločnosti a nedostatočnú ochranu ich členov a predovšetkým
mládeže pred takými javmi a súčasne nárast odcudzenia spoločnosti a jedinca – uvoľňovanie
vzájomných väzieb. Ako konkrétne rizikové faktory bývajú uvádzané predovšetkým:
negatívne javy v rodine, v škole, nevhodný spôsob využívania voľného času, problémy
spojené s výkonom zamestnania a pracovnými návykmi až po odmietanie práce ako
zdroja obživy, radikálne zmeny noriem a hodnôt v spoločnosti, rozšírenie konzumného
spôsobu života. Niekedy sa ako rizikové faktory môžu prejaviť i pozitívne javy v spoločnosti,
napr. postupujúca globalizácia, vysoká dynamika spoločenského rozvoja, rozšírenie
komunikačných technológií, atraktívnosť zvodov „priemyslu zábavy“ a pod. Z rozšírenosti
sociálno-patologických javov a stálosti ich výskytu môžeme následne usudzovať na úroveň
právnej ochrany občanov, kvalitu mravnej, etickej a právnej výchovy, účinnosť
uplatňovaných sankčných a preventívnych opatrení voči negatívnym javom všeobecne.
Niektoré rizikové faktory sprevádzajú spoločnosť od nepamäti a majú hromadný,
multikulturálny charakter. Sú to totiž uvedené negatívne javy v rodine, vo výchovnom
a vzdelávacom procese (v socializácii jedinca), v negatívnom pôsobení užšieho či širšieho
sociálneho prostredia, nevhodné spôsoby zábavy, chaos panujúci v spoločenských normách,
náhla tolerancia javov skôr v spoločnosti hodnotených ako závadové, prípadne nedávno ešte
tou istou spoločnosťou sankcionovaných atď.
Obvyklé rizikové faktory súvisia s:
a) individuálnymi dispozíciami členov spoločnosti. Spravidla sa tieto dispozície
prejavujú už v ranom veku, tzn. u detí a mládeže, pretože to sú jedinci psychicky i sociálne
nezrelí, s doposiaľ sa vyvíjajúcou hodnotovou orientáciou, s nedostatkom životných
skúseností a preto menej odolní voči vplyvu sociálnej patológie. Intenzita individuálnych
dispozícií rozdeľuje potom účastníkov sociálno-patologických javov na tie, ktoré sa na vzniku
a rozširovaní sociálno-patologických javov podieľajú aktívne a tie, ktoré svojou pasivitou
umožňujú ich existenciu, tzn. nechávajú so sebou manipulovať, podvoľujú sa pôsobeniu
asociálnych jedincov a skupín, stávajú sa konzumentmi života, ktorý sociálno-patologické
javy produkuje.
Medzi aktívnymi účastníkmi nachádzame spravidla mladých jedincov s poruchami
správania, ovplyvnenými pubertálnou a adolescentnou nevyrovnanosťou, s individuálnymi
zvláštnosťami osobnosti podmienenými geneticky, chorobou alebo duševnou poruchou
vrátane mentálnej retardácie. Jedincov citlivých na pôsobenie (napr. party), tzn. s poruchami
socializácie. Niekedy ide o jedincov, ktorí podľahli drogovým závislostiam;
b) funkčnosťou normatívneho systému, jeho súladu s potrebami spoločnosti a jeho
záväznosťou pre jedincov a sociálne skupiny, jeho rešpektovanie v súkromnom a verejnom
živote členmi spoločnosti.
Vznik sociálno-patologických javov uľahčuje taký systém noriem spoločnosti, ktorý sa
vyznačuje nedostatočnou sociálnou kontrolou, udržovaním noriem, ktoré stratili svoju
platnosť alebo platnosť ktorých je diskutovaná a tlaky ktorého na dodržiavanie noriem sú
minimalizované.
Podľa Večerku (2006) sú pre vznik sociálno-patologického konania jedinca dôležité
predovšetkým tieto vplyvy:
- zlé povahové vlastnosti
- zlá výchova
- zlé životné podmienky.
Častým výsledkom kombinácie všetkých troch vplyvov je aktívny účastník sociálnopatologických javov. Spravidla to je mladý muž (aj keď stále častejšie aj dievča)
vyznačujúci sa poruchami osobnosti (najmä dissociálnou poruchou), z rodiny, ktorá mu
poskytla zlú výchovu (asociálne meradlá životnej úspešnosti), bez vzdelania a so slabými
predpokladmi k zmene správania, zo zlých sociálnych, prevažne chudobných pomerov. 5
Pokiaľ by sme rovnaký prístup pri hľadaní zdrojov vzniku sociálno-patologických javov
použili na spoločnosť, potom by boli dôležité tieto vplyvy:
a) nefunkčná spoločnosť – z pohľadu prevažujúcej časti členov tejto spoločnosti, zlé
normy, kedy spoločenské požiadavky na občanov sú nahradené individuálnou
ľubovôľou,
b) zlý vzdelávací a výchovný systém,
c) zlé ekonomické zázemie (chudoba značnej časti obyvateľov, vysoká nezamestnanosť,
zadĺženosť a pod.)
V súčasnosti je vznik a existencia „starých“ i nových sociálno-patologických javov
ovplyvnená predovšetkým novými konzumnými tendenciami v spoločnosti – napr. všeobecne
rozšírenou neschopnosťou odložiť uspokojenie svojich potrieb na neskoršiu dobu alebo sa
niektorých potrieb vzdať, čo podporuje sociálno-patologické javy spojené so ziskuchtivosťou
a súčasne i s agresívnymi tendenciami v konaní.
U mládeže, viac než kedykoľvek predtým (mimo iného i vďaka mimoriadnemu rozvoju
komunikačných technológií) je pociťovaná potreba presadiť sa v skupine vrstovníkov. Šíri sa
strach z vlastnej nedostačivosti, z neúspechu. Tento strach doplnený o nekritičnosť
k vlastnému správaniu, o pocit nudy a u niektorých tiež zášť voči chudobným rodičom, kvôli
ich neschopnosti zabezpečiť priaznivé podmienky života svojich potomkov, o kritický až
odmietavý prístup k predchádzajúcej generácii, ktorá sa sama niekedy prezentuje ako
zlyhavšia v dodržiavaní morálnych hodnôt, vo svojich dôsledkoch vytvára priaznivé
podmienky pre vznik a šírenie sociálno-patologických javov. Rovnako negatívny dopad má
strata autority rodičov, okrem iného pre ich neschopnosť adekvátne riešiť vlastné problémy,
často verejne prezentovaná neúcta voči zručnostiam starších a precenenie zručností mládeže
(predovšetkým v zaobchádzaní s modernou technikou) atď.
Negatívne pôsobí i skutočnosť, že dnešný životný štýl je určovaný tzv. celebritami -
módnymi ikonami (herci, speváci, športovci, mediálne známe osoby politikov, podnikatelia,
ale aj osoby, konanie ktorých je za hranicou zákonnosti apod.) a že podrobenie sa diktátu
módy životných štýlov a z neho plynúcich výhod konzumu je pre bežného občana spravidla
uskutočniteľné len za cenu porušenia noriem, niekedy dokonca len delikventným konaním.
Problematizovanie hodnôt, ktoré vyznávali predchádzajúce generácie, tendencia opovrhovať
životným štýlom určovaným vzdelávaním a pracovným zaradením človeka v spoločnosti,
uvoľňovanie noriem a ich platnosti doplnené o predstavu, že k majetku je možné prísť
dedičstvom, svadbou, výhrou v lotérii či TV súťažou, šťastnou náhodou, no nie prácou
a altruistickým prístupom v ľuďom, dôraz kladený v spoločnosti na majetkovú úroveň
jedincov a mocenské postavenie bez ohľadu na spôsob, akým boli dosiahnuté, podporuje
egoizmus a bezohľadnosť, nevyhnutný pre vznik a šírenie sociálno-patologických javov.
Taktiež radikálne zmeny v prístupe k výchove, k zaobchádzaniu s delikventami, pri
hľadaní príčin vzniku sociálnych deviácií vrátane kriminality spolu s odmietaním disciplíny
ako výchovného prostriedku, spochybňovaním váhy osobnej zodpovednosti za následky
vlastného konania, všeobecné ospravedlňovanie kriminálneho konania mládeže vekom
a zvádzanie viny predovšetkým na dospelých, zdôrazňovanie mladosti takmer ako
všeobecného pardonu pre asociálne a antisociálne konanie, kult násilia v spoločnosti (TV,
film, tlač, PC hry, výtržníctvo na štadiónoch, tolerované vandalstvo ai.), to všetko
spoluvytvára vhodné podmienky pre šírenie sociálno-patologických javov.
Často je ťažké určiť, čo je príčinou sociálno-patologických javov a čo ich následkom,
napr., či u značnej časti spoločnosti sa prejavujúca:
- neprispôsobivosť základným spoločenským a sociálnym normám
„dobrého správania“ (prejavujúca sa vulgárnosťou v ústnom
prejave, výtržníckym správaním, verbálnou agresiou, ale aj napr.
podvodným lákaním peňazí v najbližšom sociálnom okolí, 6
„susedskými“ pôžičkami na vysoký úrok, drobnými krádežami doma,
v obchodoch, klamaním klientov a zákazníkov, jazda autom bez
vodičského oprávnenia, neplatením výživného na deti atď.) alebo
- odmietanie akejkoľvek práce ako potenciálneho zdroja
uspokojovania osobných potrieb a nahradenie príjmov zo
zamestnania, z pracovnej činnosti príživníctvom, potulovaním sa,
záhaľčivým spôsobom života, žobraním ako prevažujúcim zdrojom
príjmov alebo
- ohrozovanie mravného vedomia detí a mladistvých, umožnením
ich predčasného kontaktu so svetom dospelých (prostredníctvom
médií, komunikačných sietí, nedostatočnou celospoločenskou
ochranou), napr. pri propagácii fajčenia, užívania alkoholu, drog,
sexuálnej neviazanosti, agresívneho konania alebo
- zanedbávanie seniorov (nielen v domácnosti – rodinou a ďalšími
osobami, ale aj inštitúciami),
- zneužívanie otrockej práce iných (napr. gastarbaitrov),
- tolerovanie podvodov v reklame, následkom čoho môže byť aj
poškodenie zdravia občanov,
- vysoká tolerancia spoločnosti k porušovaniu noriem všeobecne –
k dopravným priestupkom, k domácemu násiliu, šikane, verbálnemu
a brachiálnemu násiliu, mobbingu, bossingu, sexuálnemu
obťažovaniu, k ekologickým priestupkom alebo
- chudoba výraznej časti pracujúcich obyvateľov, stúpajúca
zadĺženosť jedincov i domácností atď.
Výpočet možných príčin a následkov je len ilustratívny, bez snahy o úplnosť. Podiel
značnej časti spoločnosti na ich existencii je aktívny a ešte väčšia časť členov spoločnosti sa
na príčinách a podmienkach sociálno-patologických javov podieľa pasívnym konzumom.
3. Vybrané sociálno-patologické javy – súčasný stav
Medzi najrozšírenejšie sociálno-patologické javy v posledných rokoch patrí: zneužívanie
alkoholu, drogové a iné závislosti, násilie smerované proti jedincovi či skupine osôb vrátane
prejavov extrémizmu, rôznych druhov šikany, násilie v rodine a novo zneužívanie internetu,
sociálnych sietí, prostitúcie, bezmovectva.
a) zneužívanie alkoholu, drogové a iné závislosti
Drogy, ich užívanie legalizácia ich užívania, sú témy denne diskutované odborníkmi
i širokou verejnosťou.
Súvislosť zneužívania alkoholu, nealkoholových drog, ale aj šírenie iných závislostí
(napr. chorobného hráčstva) so sociálno-patologickými javmi je evidentná. Najväčšie
škody spôsobujú závislosti na fyzickom a duševnom zdraví mládeže – tu spoločenské
následky vysokého počtu postihnutých sú najtragickejšie. Zdravotnými a sociálnymi
dôsledkami spôsobenými závislosťami trpia nielen postihnutí, ale aj celé ich sociálne okolie
a spoločnosť.
Drogové trestné činy evidované v oficiálnych štatistikách sú iba malou časťou
skutočne páchanej drogovej kriminality a celkom zanedbateľnou časťou skutočne
vyvíjaných aktivít, súvisiacich so základným problémom, ktorým je užívanie nelegálnych
drog. Okrem toho s užívaním nelegálnych drog súvisia ďalšie sociálno-patologické javy, ako
napr. záškoláctvo, domáce násilie, prostitúcia, šírenie vírusu HIV, iných chorôb atď.
Po určitej stagnácii znova začína byť problémom alkoholizmus, a to i u žien.
Tieto negatívne skutočnosti sa násobia tým, že životný spôsob jedincov i skupín
postihnutých vymenovanými závislosťami má svoje špecifiká, ktoré, napriek tomu, že sú 7
v spoločnosti hodnotené ako spoločensky nežiadúce, majú tendenciu sa rýchlo šíriť i medzi
ostatných mladých ľudí, u ktorých sa zatiaľ chorobné závislosti neprejavujú.
Ako vysvetlenie vzniku a enormného šírenia závislostí sa uvádza rovnako ako u ostatných
sociálno-patologických javov: totálna dezorientácia jedincov i celej spoločnosti – strata
dôvery v hodnotový systém, posun od hodnôt povinností k hodnotám sebarealizačným, zmena
životného štýlu. Stále viac ľudí opúšťa svet povinností a nutností a vrhá sa do náruče voľnosti
a neviazanosti. Súbežne s týmito premenami (a v zhode s očakávaním sociológov
a kriminológov) rastú prejavy sociálnej neznášanlivosti, sebeckosti a bezohľadnosti.
b) násilie páchané na iných a na sebe
Násilie páchané na iných – agresia je normálna vlastnosť, zmyslom ktorej je v prírode
prežitie. Násilné správanie (violence) je druh agresie, zámerom ktorého je niekoho poškodiť
alebo zničiť. Násilné správanie je patologická agresia.
Agresivita v ľudskom správaní (agresívne konanie) je spravidla stotožňovaná
s úmyselným násilným konaním. Etiológia patologickej agresie v ľudskom správaní je totožná
s etiológiou väčšiny sociálno-patologických javov. Častejšie, než u iných javov býva
agresívne konanie jedinca spojované s poruchou osobnosti (afektívnou labilitou, dissociálnou
poruchou osobnosti atď.), prípadne uvádzané do súvislosti so zneužívaním alkoholu a drog.
Násilné prejavy sú označované rôzne, tak ako sa menia ich vonkajšie prejavy i osoby,
prípadne veci, proti ktorým smerujú. Medzi sociálno-patologické javy sú radené všetky
závažnejšie prejavy brachiálneho násilia (fyzické útoky) a často i závažné prejavy verbálneho
násilia (slovné útoky) smerujúce proti fyzickej a psychickej integrite človeka. Taktiež útoky
smerujúce proti príslušníkom určitých skupín motivované ich pracovným či sociálnym
zaradením (policajtom, verejným činiteľom, úradníkom) a útoky, ktoré sú prejavom
xenofóbie, rasizmu, ale aj diváckeho násilia útočníkov patrí do patologickej agresie. Cieľom
násilného konania je ublížiť inému človeku (úmyselné ublíženie na zdraví, šikanovanie,
domáce násilie, týranie ľudí, ale aj zvierat), prípadne v autoagresii ublížiť sebe samému.
Násilie môže smerovať i proti veci (vandalizmus), ale ako násilie je často posudzovaná
i hrozba použitia násilia (vydieranie). Najzávažnejším prejavom násilia smerujúceho proti
inému človeku je vražda a proti vlastnej osobe samovražda. Všetky závažné prejavy
fyzického násilia (s výnimkou vojnových útokov), sú takmer vo všetkých spoločnostiach
hodnotené ako prejavy kriminálne a ich páchatelia sú trestaní najprísnejšími trestami.
V posledných rokoch je v spoločnosti venovaná zvláštna pozornosť agresii prejavujúcej sa
rôznymi formami šikany v najbližšom sociálnom okolí jedinca: od šikany v škole, cez šikanu
na pracovisku, v bydlisku, v športe či iných záujmových činnostiach až po šikanu
v sociálnych inštitúciách typu liečební pre dlhodobo chorých.
Samovraždy – napriek tomu, že je samovražda trvalou súčasťou ľudského bytia – určitou
sociálnou konštantou, je abnormálnym sociálnym javom. Jej rozšírenosť je totiž sprevádzaná,
ako naznačujú predovšetkým štatistické analýzy, momentálnou politickou, náboženskou,
sociálnou a ekonomickou situáciou ľudí. Spoločenské vedy (psychiatria, sociológia,
demografia) sa pokúšajú nájsť hlavné príčiny zmeny dynamiky samovrážd, zatiaľ však márne.
Je to prejav nielen osobný, individuálny, ale má aj dimenziu civilizačnú a sociálno-kultúrnu.
Česko a Slovensko patrili a patria k oblastiam s pomerne vysokým percentom výskytu
samovrážd (viac Česi než Slováci). Stále výrazne častejšie páchajú samovraždy muži, než
ženy. Pokiaľ ide o vekové rozvrstvenie samovrahov, tak prevládajú osoby vo veku nad 40
rokov. Súvisí to asi s tým, že s pribúdajúcim vekom sa u ľudí prejavujú väčšie problémy
zdravotné, rodinné, pracovné, ktoré sa im zdajú byť neriešiteľné. V tomto veku sa tiež zvyšuje
výskyt duševných porúch.
Samovraždou človek obvykle prezentuje zrútenie ľudských vzťahov, beznádej svojho
ďalšieho života súkromného, niekedy i spoločenského. V posledných rokoch sú, podľa 8
názorov niektorých psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov, samovraždy často
dôsledkom psychických porúch zavinených dlhodobou nezamestnanosťou, problémami na
pracovisku – mobbingom a bossingom, ale aj sociálnym vylúčením a pod.
S násilím proti skupine osôb sa stretávame veľmi často u ďalšieho rozšíreného sociálnopatologického javu a tým je
Extrémizmus – každá demokracia sa musí stretávať s politickým extrémizmom a súčasne
každý občan je potenciálne v nebezpečenstve podľahnúť nejakej extrémistickej ideológii. Je
však možné vytypovať skupiny ľudí, u ktorých sú riziká väčšie.
Z kriminologického hľadiska sú významné 2 prejavy extrémizmu, a to náboženský
a politický.
Extrémizmus, najkrajnejším prejavom ktorého je terorizmus, je t. č. na vzostupe. Často sa
manifestuje ako militantné odmietanie panujúceho stavu, s prvkami násilného správania. Ním
prezentované politické, prípadne náboženské ciele smerujú mimo tradičnú demokraciu.
Niekedy sa rozlišujú skupiny extrémistické, ktoré sú pre spoločnosť nebezpečné práve
používaním násilia k presadeniu svojich cieľov a skupiny radikálne, ktoré môžu mať, pri
zachovaní niektorých podmienok, pre spoločnosť význam pozitívny. Ale len v tých
prípadoch, pokiaľ u radikálov chýba prvok násilia ako v činoch, tak v proklamáciách. Za
predstaviteľov extrémizmu sa v súčasnej dobe považujú všetky fašizujúce smery v hnutí
skinheads a všetky zoskupenia zakladajúce svoju ideológiu na tradíciách nacionálneho
socializmu, rasizmu, antisemitizmu, náboženskej neznášanlivosti.
Za extrémistov sa pokladajú osoby alebo skupiny, ktoré sa vyznačujú výraznou odchýlkou
od všeobecne zavedených a v aktuálnej dobe prijímaných noriem, najmä:
- vysokou mierou demagógie a názorovej neznášanlivosti
a odmietaním kompromisných riešení, pričom ich argumentácia
ponúka jednoduché, rýchle a nereálne riešenia problémov
v spoločnosti, založené na krajnom politickom názore alebo
náboženskom presvedčení a obetovaní životov a zdravia občanov, ich
majetku, verejného pokoja a poriadku,
- svoj útok smerujú proti skupinám obyvateľov bez ohľadu na to, či títo
obyvatelia sú nositeľmi prvku, proti ktorému je snaha extrémistov
vedená (napr. proti všetkým občanom tmavej pleti),
- absenciou hmotných pohnútok, ideovou motiváciou trestného
konania atď.
Násilie na štadiónoch – návštevníci futbalových zápasov je možné rozdeliť do štyroch
skupín: Prvú skupinu tvoria futbaloví diváci, druhú futbaloví fanúšikovia, tretiu futbaloví
chuligáni – hooligens (synonymum slova rowdies) a štvrtú kategóriu tzv. ultras. Polícia delí
návštevníkov štadiónov, v súlade so skúsenosťami, získanými pri zasahovaní proti diváckemu
násiliu, do nasledovných kategórií: A. nerizikoví návštevníci (futbaloví diváci). B. menej
rizikoví návštevníci (futbaloví fanúšikovia). C. veľmi rizikoví návštevníci (futbaloví
chuligáni).
Futbalové chuligánstvo je dnes založené na partách – tlupách, väčšinou mladých
priaznivcov, ktorí prichádzajú na futbalové štadióny, či mimo ne (čo je dnes častejšie),
s primárnym cieľom vyvolať konflikt či bitku s inými podobnými skupinami súperovho tímu.
Týchto skupín podporujúcich jeden tím je väčšinou viac a ich názvy niekedy obsahujú slová
ako sú gang, parta, banda, tlupa, komando, klan, divízia, hooligens. Týmito názvami sa
vymedzujú od neorganizovaných skupín.
Niektoré z týchto párt sú veľmi dobre organizované a nezjednocuje ich len klubové
rivalstvo a nenávisť k nepriateľským chuligánskym skupinám, ale aj politické, rasové,
náboženské, národnostné, regionálne a sociálne motívy. 9
Chuligánov je možné označiť za celkom špecifickú subkultúru, ktorá členom jednotlivých
tlúp ponúka a niekedy i vnucuje určité prostriedky konania, štruktúruje a organizuje ich život
zložitým a pre ich členov záväzným spôsobom.
V rade tlúp je podstatný vek členov, znalosti o chuligánskej scéne, kontakty ne „šéfov“
iných skupín a pod. Podľa pozorovania sa vek chuligánov pohybuje od 15 do 40 rokov.
Násilie na pracovisku – (workplace violence) síce, rovnako, ako ďalšie druhy šikany, nie
je novým javom, avšak je mu v súčasnej dobe venovaná stále väčšia pozornosť a súvisí, aspoň
sčasti, so spoločenskými zmenami prejavujúcimi sa častejším výskytom homogénnych
pracovných skupín – skupín mladých vrstovníkov. Prejavy násilia na pracovisku sa obvykle
rozdeľujú podľa toho, kto sa šikany dopúšťa, na tzv. mobbing a bossing.
Mobbing predstavuje šikanu na pracovisku, ktorej sa dopúšťajú spolupracovníci
obete. Niekedy je namiesto slova šikana používané označenie psychoteror. Ide obvykle
o systematické šikanovanie, riadené a uskutočňované kolegami s cieľom niekoho poškodiť,
znemožniť, zosmiešniť, poprípade spôsobiť mu škodu. Ako mobbing býva označované
zosmiešňovanie vybraného kolegu pred spolupracovníkmi, jeho ohováranie, úmyselné
prehliadanie, psychické vydieranie. Častým cieľom je šikanovanú osobu donútiť k výpovedi
alebo dosiahnuť jej prepustenie zo zamestnania. Príčinou môžu byť konkurenčné vzťahy na
pracovisku, strach z prepustenia, závisť, sexuálne odmietnutie a pod. Ten, ktor začína
s útokom ako prvý, býva označovaný ako mobber. K nemu sa postupne pridávajú ostatní
a dochádza k systematickému šikanovaniu obete, ktoré postupuje až k jej zavrhnutiu všetkými
členmi pracovného kolektívu, prípade k vylúčeniu z pracoviska. K podobným útokom
dochádza spravidla na pracoviskách so slabými vedúcimi pracovníkmi, bezzásadovým
riadením, ktoré nahráva vzniku závisti, rivalite medzi pracovníkmi, ktoré nie je schopné
zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so zamestnancami a na pracovisku pripúšťa diskrimináciu.
Viac sa tento jav prejavuje tam, kde prevládajú medzi zamestnancami ženy, ale nie je to
pravidlom.
Následky mobbingu, rovnako nasledujúceho bossingu bývajú rôzne – a závisí
predovšetkým od obete – od psychosomatických ťažkostí až po samovraždu.
Bossing predstavuje šikanu na pracovisku, ktorú spôsobujú vedúci pracovníci
a obeťou je ich podriadený. Praktiky takejto šikany bývajú ešte razantnejšie, než
u mobbingu, niekedy má charakter sexuálneho obťažovania („harašenia“). Prejavy:
vyhrážanie sa výpoveďou, zadávanie nezmyselných, nesplniteľných úloh, ale aj zatajovanie
pre splnenie úlohy dôležitých informácií, úmyselní stresovanie, zosmiešňovanie predkolagami
a pod.
Domáce násilie – jav označovaný ako domáce násilie zahŕňa všetky druhy fyzického,
sexuálneho a psychického násilia vyskytujúceho sa vo všetkých typoch intímnych
vzťahov, tzn. rodinných a partnerských.
Ide teda o prípady akéhokoľvek násilia, kedy medzi obeťou a útočníkom existuje nejaká
forma osobného vzťahu alebo taký vzťah medzi nimi existoval v minulosti. Nejde teda len
o násilie páchané na ženách odohrávajúci sa v rodine, domáce násilie je javom omnoho
širším, ktorý zahŕňa rovnako zneužívanie detí (či už fyzické, psychické alebo sexuálne),
násilie medzi súrodencami, zneužívanie či zanedbávanie starých osôb a zneužívanie rodičov
deťmi. V praxi však prevažujú prípady fyzického alebo duševného násilia páchaného na
ženách ich partnermi – mužmi. Častá je, v takýchto prípadoch, prítomnosť detí, ktoré sa tak
stávajú druhotnými obeťami domáceho násilia.
Domáce násilie spravidla nie je jednorazovou reakciou na určitú problémovú situáciu,
ktorá nastala medzi obeťou a agresorom, naopak, ide o dlhšie trvajúci jav, intenzita ktorého sa 10
postupom doby stupňuje. Príčinou tohto javu je možné pritom hľadať jednak v povahovom
založení útočníka, ďalej v jeho sklonoch k zvýšenej konzumácii alkoholu, jeho psychickej
poruche či domácich nezhodách.
Známa typológia domácich násilníkov (Dutton, 1995, rozlišuje 3 typy ohrozujúcich osôb:
- všeobecne agresívny typ (je agresívny vo vzťahu i mimo neho)
- kontrolujúci sa typ (občasné výbuchy domáceho násilia súvisia
s jeho skrývanou vlastnou neistotou)
- emocionálne nestabilný typ (vyznačuje sa tzv. úzkostnou väzbou,
poruchami osobnosti).
Preventívne pôsobia zákony na ochranu proti domácemu násiliu, ktoré zavádzajú možnosť
vykázania alebo zákazu vstupu násilnej osoby do spoločného obydlia za situácie kedy sú
naplnené znaky domáceho násilia (dlhodobosť, eskalácia, jasné roly ohrozenej a násilnej
osoby) a hrozí riziko ďalšieho násilia.
Patologické prenasledovanie (stalking) – niekedy tiež označované ako sliedenie. Je to
jav, na ktorý spoločnosť nahliada ako na druh šikany a časť žiada jeho kriminalizáciu ako
trestný čin s vlastnou skutkovou podstatou. Patologické prenasledovanie je možné
charakterizovať ako dlhšie trvajúce sústavné, cielené sledovanie a obťažovanie inej
osoby, ktorá takéto správanie pociťuje ako ohrozujúce a stresujúce. Najčastejšie ide
o kombináciu rôznych konaní s rôznou motiváciou, od priania nadviazať vzťah až po pomstu.
Spoločným znakom konania sú silné emócie, reálne ohrozenie obete. Niekedy je stalking
pokračovaním domáceho násilia na bývalom partnerovi (ex-partner-stalking).
Zapletal (2008) pri členení najčastejších páchateľov stalkingu uvádza typológiu Dressinga,
Kühnera a Gasseho rozdeľujúcu ich do 5 skupín:
1. Odmietnutý prenasledovateľ (mal skôr k obeti vzťah, spravidla intímny). Je
hodnotený ako najnebezpečnejší zo všetkých typov.
2. Prenasledovateľ hľadajúci lásku (chce s obeťou nadviazať vzťah)
3. Nekompetentný prenasledovateľ (neskúsený a neobratný v nadväzovaní a rozvíjaní
vzťahov).
4. Pomstychtivý prenasledovateľ (prenasleduje a zastrašuje obeť na základe
skutočného či domnelého bezprávia).
5. Prenasledovateľ túžiaci po koristi (spravidla plánuje sexuálny útok na obeť).
Obeťou prenasledovania sa môže stať ktokoľvek. Stresujúce pre obeť, ale aj jej okolie je
dlhodobosť javov a jeho nevyspytateľnosť. Stalking má najčastejšie podobu telefonického
kontaktu, často sexuálneho obťažovania, vyhrážania sa, ale aj fyzického útoku.
Sprostredkovane z médií sú známe prípady fyzického násilia končiaceho usmrtením obete.
Zneužívanie internetu – sociálnych sietí
Je to jav relatívne medzi sociálno-patologickými javmi najmladší, avšak, čo do rýchlosti
šírenia a poštu postihnutých, už zaujíma prvé priečky medzi najrozšírenejšími sociálnopatologickými javmi. Prvotné nadšenie z informačných systémov, výpočtovej techniky
a mnoho komunikačných prostriedkov a netušených možností, ktoré dali ľudstvu, sa
v súčasnom svete menia v strach z ich zneužitia a to nielen voči jednotlivcovi
a používajúcemu, ale aj proti spoločnosti a jej členom a inštitúciám všeobecne. Tieto obavy sú
opodstatnené, bez ohľadu na to, že používanie týchto prostriedkov komunikácie nie je
prístupné všetkým (či už z dôvodu nemožnosti ich vlastniť až po osobnú neschopnosť ju
optimálne používať). Zásahy proti zneužitiu sú zatiaľ minimálne alebo vôbec nie sú. A pritom
intenzita zneužitia už v mnohých prípadoch má charakter kriminálneho konania. Ešte nedávno
bolo kriminálne konanie páchané v prostredí informačných systémov, výpočtovej techniky, 11
informačných a komunikačných technológií označované ako počítačová kriminalita, dnes je
používané nové označenie, a to „cyber crime“ alebo „informačná kriminalita“, pričom
v skutočnosti nebolo a nie je toto konanie ako kriminálne spravidla stíhané, nehovoriac
o postihovaní konkrétnej osoby. Pojmoslovie sa v tejto oblasti mení zo dňa na deň, aby sa čo
najviac priblížilo stále sa meniacim prejavom zneužívania možností, ktoré technologický
pokrok v prostriedkoch sprístupňujúcich informácie a rozširujúci možnosti sociálnych
kontaktov poskytuje. Napr. Volovecký (2008) uvádza ako hlavné pojmy: internetová
kriminalita, e-kriminalita, kyberterorizmus, softvérové pirátstvo, hacking, phishing,
počítačové sabotáže (predstavujúce úmyselné konanie s cieľom zničiť či poškodiť výpočtovú
techniku, programy, technické príslušenstvo a pod.), počítačovú špionáž, krádeže času
a manipulácia s informáciami a softvérom, nedbalostné konanie, pri ktorom dochádza
k zničeniu, zneužitiu výpočtovej techniky. Avšak už v roku nasledujúcom (2009) najnovším
a najrozšírenejším typom patológie v tomto prostredí je zneužitie Facebooku, konkrétne
prostredníctvom sociálnych sietí šírených aplikácií a spamov. Ide o zneužitie spamov
spojených so zoznamovaním, vábením na cudzie (falošné) profily a na vylákanie
zneužiteľných osobných i ďalších informácií, presmerovanie obsahu stránky konkrétnej osoby
na iné nebezpečné stránky, žobranie o finančné prostriedky na falošné akcie, falošné ponuky
práce, vábenie konkurenčných sociálnych sietí či pochybných náboženských smerov,
kyberšikanu. Niekedy to končí i tzv. stratením identity.
Prostitúcia
Prostitúcia a pornografia sú javy v našej posttotalitnej spoločnosti legalizované,
avšak stále zostávajú zaradené medzi sociálno-patologické javy. Je to spôsobené tým, , že
často súvisia s drogovými závislosťami, sexuálnym zneužívaním neplnoletých, násilným
nútením k prostitúcii, ďalej s kupliarstvom, vydieraním, týraním zverenej osoby a ďalšími,
čisto kriminálnymi javmi. Taktiež často bývajú spojované s organizovaným zločinom. Pre
účastníkov služieb spojených s prevádzkovaním prostitúcie, s výrobou pornografie, to často
býva základný a veľmi lukratívny spôsob obživy.
Posledné desaťročie sa vyznačovalo v oblasti prostitúcie a pornografie určitou stagnáciou
počtu prostitútok a stálym poklesom veku prostitútok a objektov pornoprodukcie, značným
podielom cudzincov medzi pozorovateľmi erotických služieb i medzi prostitútkami,
výrazným zapojením chlapcov ako prostitútov. Zmenil sa i dopyt sprostredkovávaný
internetom a inými komunikačnými technológiami. Napr. počet abonentov pornografie na
internete a abonentov špeciálnych programov TV dokazuje, že súžitie s pornografiou sa stalo
už životným štýlom časti spoločnosti.
Bezdomovstvo
Bezdomovstvo je v našej spoločnosti relatívne novým sociálno-patologickým
fenoménom, na ktorú je v súčasnosti nazerané ako na krajnú formu sociálneho
vylúčenia. Pred rokom 1990 akoby bezdomovstvo v našich zemiach neexistovalo –
v skutočnosti bolo kriminalizované ako tzv. príživníctvo a s bezdomovcami bolo nakladané
ako s páchateľmi trestných činov. Po jeho dekriminalizácii sa počet bezdomovcov radikálne
zvýšil. Ďalšie zvýšenie bolo ovplyvnenie privatizáciou podnikov, zrušením podnikových
ubytovní, zvýšením zahraničnej migrácie, zvyšovaním počtu ľudí, ktorí z rôznych dôvodov
prišli o byt či ubytovanie.
Rizikovou skupinou sú i tzv. potenciálni bezdomovci, čo sú osoby, ktorým bezdomovstvo
reálne hrozí z dôvodu neistých bytových podmienok alebo migranti, prisťahovalci, azylanti.
Spôsob života bezdomovcov je ovplyvnený dĺžkou bezdomovstva – čím dlhšie je človek
bezdomovcom, tým horšie sa reintegruje do spoločnosti a taktiež skutočnosťou, že so stratou
domova človek stráca dôležité osobné a sociálne väzby. V spoločnosti je potom 12
bezdomovstvo spojené s negatívnymi stereotypmi: predovšetkým kriminalitou,
alkoholizmom, duševnými a fyzickými chorobami a bezdomovci sú vnímaní ako potenciálne
ohrozenie verejného poriadku. U bezdomovcov sú vo vyššej miere nachádzané vlastnosti
osobnosti, ktoré môžu byť príčinou, ale aj dôsledkom špecifického spôsobu ich života.
Najčastejšie ide o psychickú labilitu, silné emocionálne reakcie a psychické rozlady,
bojácnosť, nedostatok zodpovednosti voči okoliu i sebe, postupnou stratou vôle. Ďalej o stratu
pracovných a hygienických návykov, neschopnosť sebaovládania sa. Početné sú
u bezdomovcov i poruchy psychiatrického rázu: rôzny psychózy kombinované s poruchami
spôsobenými abúzom psychotropných látok – najmä alkoholu u starších a drog u mladších
ročníkov, s depresívnymi poruchami atď.
U bezdomovcov nie je výnimkou záznam v trestnom registri, ale veľmi často sú
i objektom kriminálnych útokov. Spoločenské zásahy proti bezdomovstvu zatiaľ nie sú
účinné.
4. Základné opatrenia používané na obmedzenie vzniku a rozšírenia sociálnopatologických javov
Najintenzívnejšou formou reakcie spoločnosti na sociálno-patologické konanie je
trestná represia. Je to významný, nie však rozhodujúci nástroj sociálnej kontroly. Zvyčajne
ide o prelínanie sa represie a prevencie – cieľom takejto represie je zabrániť opakovaniu
javov, tzn. pôsobiť preventívne. Adekvátne uplatňovanie represie má spravidla pozitívny
vplyv na jedinca, ktorý je aktívnym účastníkom sociálno-patologických javov a jeho okolia
a je nezastupiteľným prostriedkom na obmedzovanie výskytu sociálno-patologických javov.
Najtvrdším zásahom je potom kriminalizácia vybraných nebezpečných javov a tým aj ich
páchateľov. V poslednej dobe ide napr. o razantnejší postih niektorých prejavov násilia, ale aj
rozšírenie trestnosti konania označovaného ako úverové podvody, postihy za riadenie bez
vodičského oprávnenia, riadenie motorového vozidla pod vplyvom návykových látok, za
prejavy diváckeho násilia, domáceho násilia, sprejerstva a pod.
Sociálna kontrola sociálno-patologických javov sa však realizuje aj inými
prostriedkami a formami existujúcimi mimo trestnoprávnej oblasti. Napr. opatrenia na
obmedzenie alebo potlačenie alkoholových, drogových alebo iných závislostí, nemajú len
represívnu podobu, ale sú realizované i ekonomické, organizačné, výchovné a iné opatrenia
obmedzujúce dostupnosť návykových látok (zvyšovanie cien alkoholu, obmedzovanie jeho
konzumácie dôsledným trestaním za porušenie zákazu jeho predaja neplnoletým, kampane
v školách, v médiách atď.).
Pretože sociálno-patologické javy sú najčastejšie doménou mládeže, základné opatrenia
proti nim sú často zamerané práve na túto vekovú kategóriu. Medzi najznámejšie opatrenia
patrí nariaďovanie a ukladanie ochrannej výchovy a uplatňovanie tzv. alternatívnych opatrení
k trestom.
Výslednosť takýchto opatrení, ktorých účinnosť v pôsobení na deti a mládež, potom
priamo určuje rozsah výskytu určitých sociálno-patologických javov (a to nielen medzi
mládežou) a ich intenzitu. Opatrenia, ktoré sú zamerané na podchytenie ako aktívnych
problémových jedincov, tak aj jedincov, ktorí sa stávajú problémovými predovšetkým
pasívnym podvoľovaním sa vplyvu asociálneho okolia, predstavujú širokú škálu možností (v
poslednej dobe nedostatočne zmapovanou). Sú to opatrenia štátnych i neštátnych organizácií,
zakotvené alebo umožnené zákonom, napr. zásahy zdravotníckych zariadení, sociálnych
služieb (orgány sociálno-právnej ochrany detí), oddelení starostlivosti o rodinu a dieťa,
pôsobenie stredísk Probačnej a mediačnej služby, až po opatrenia trestno-právne.
K tomu, aby širšie spoločenské pôsobenie a preventívne aktivity, zabraňujúce vzniku,
existencii a rozširovaniu sociálno-patologických javov boli účinné, je nevyhnutné uskutočniť13
vždy serióznu analýzu existujúcej situácie, predovšetkým úrovne sociálno-patologických
javov v určitom čase a priestore, zistiť ich možné príčiny, opísať aktívnych účastníkov,
organizátorov a ich základné charakteristiky, zistiť koho alebo čo sociálno-patologické javy
poškodzujú, či proti komu smerujú. Tam, kde je to možné pokúsiť sa odhadnúť ďalší vývoj
jednotlivých javov, zhodnotiť možnosť ovplyvniť ich výskyt konkrétnymi zásahmi. Stanoviť
si dielčie i základné ciele preventívnych aktivít smerujúcich k obmedzeniu sociálnopatologických javov, vrátane spôsobu ich dosahovania a spôsobu kontroly priebehu
uplatňovania opatrení i správnosti cieľov. Samostatnú skupinu poznatkov, bez ktorých si nie
je možné predstaviť účinnosť systému opatrení určených na pôsobenie na delikventov
i potenciálnych delikventov sú tiež informácie o účinnosti už uplatňovaných preventívnych,
ale aj represívnych opatrení.
Bez takto široko koncipovanej a náročnej prípravy sa vystavujeme nebezpečenstvu, že
vynaložené prostriedky, ľudské úsilie a uplatňované metódy budú znehodnotené, poprípade sa
minú účinku alebo napáchajú viac škody, než javy, proti ktorým smerujú.
Pokiaľ nedôjde k zmenám v podmienkach, za ktorých sociálno-patologické javy vznikajú,
nie je možné počítať s ich radikálnou redukciou.
V dobe, kedy pochybovanie o normách je bežným javom, kedy relatívne pevný
spoločenský poriadok je nahradzovaný „tekutým“, dôraz len na represiu za nedodržovanie
spoločenských noriem alebo len na prevenciu, prípade tzv. sociálnu terapiu, problém nerieši.
Žiadne opatrenie nie je samo o sebe opatrením schopným radikálne ovplyvniť výskyt
existencie či rozšírenie sociálno-patologických javov v našej spoločnosti. Účinnosť
uplatňovaných opatrení je závislá od ich vzájomného spolupôsobenia, od existencie
fungujúceho systému represie a prevencie, od súčinnosti rezortov, štátnych a neštátnych
organizácií. Iba vzájomná koordinácia a súčinnosť rôznych opatrení v rámci jednotného
systému zameraná na dosiahnutie rovnakých cieľov môže byť zárukou účinnosti
uplatňovaných a pripravovaných opatrení, zárukou ovplyvnenia existujúcich sociálnopatologických javov.
Zatiaľ používané jednotlivé dielčie, čo ako samostatné a účinné opatrenia, nemohli splniť
naše očakávania do nich vkladané práve preto, že ich uplatňovanie je skôr náhodné, založené
na opatreniach uprednostňovaných len jedným konkrétnym rezortom v rámci svojej
pôsobnosti a kompetencii. Mnohé opatrenia z dôvodu ich náhodného, nesystematického
použitia potom neboli schopné znížiť hromadnosť výskytu sociálno-patologických javov
a boli neprávom odložené alebo zabudnuté, napr. dohľad nad správaním podmienečne
prepustených a podmienečne odsúdených osôb, príprava osôb prepustených z väzenia po
výkone trestu odňatia slobody na ďalší život, s cieľom znížiť ich možnú recidívu, dohľad nad
mládežou opúšťajúcou výchovné ústavy a pod.
Jednoduché riešenia v oblasti sociálno-patologických javov nemôžu byť úspešné už preto,
že sociálne vzťahy medzi ľuďmi sa utvárajú zložito, sú značne ovplyvnené dobou a rýchlo
reagujú na spoločenské zmeny, pričom zákonitosti týchto zmien nie sú doposiaľ dobre známe.